V živote sa riadim pravidlom: Vypadaj tak, aby sa vedľa teba iní necítili zle. Či už kôli prílišnému luxusu alebo pre príliš veľkú ošumelosť. Čo sa oblečenia týka, dá sa takto celkom dobre fungovať. Blbé je, keď sa niekto vedľa mňa cíti zle kôli tomu, že má o pár kíl viac ako ja. Najblbšie je, keď ho k tomu prinúti nátlak niekoho iného.
ON - vysoký svalnatý fešák z ktorého frajerina sála na sto metrov. Na mňa osobne tak pôsobí odjakživa. K dokonalosti tela mu snáď nechýba nič.
ONA - maličké žieňatko s pár kilečkami nazvyš, tiež fešanda za ktorou sa (tiež odjakživa) obzerali všetci chalani. Nevypadá zle, žiadne rozkysnuté sadlo ani nič podobné. A predsa
ON túži po JEJ dokonalosti. A JU to poriadne deptá.
Mama dvoch detí, ktorá sa deň čo deň skutočne namaká v práci, lebo robí chlapskú robotu. S bolesťou v srdci si odtŕha jedlo od úst, len aby sa stala - dokonalou? Pre neho? Podľa múdrosti nášho starkého už dokonalá je. Naozajstná, akurátna, ženská...
Skutočne sa cítim zle, keď sa zídeme. Viem, že ju porovnáva s mojou o pár kilečiek ľahšou postavou... Viem, ako ju bolia jeho netaktné poznámky typu: "Katarína má tri deti a pozri sa aká je tenká..." Mňa nebolia. Mňa dokážu poriadne nasrdiť. Najradšej by som ním zatriasla, aby sa mu otvorili oči. Aby videl, aký poklad v nej má.
Najviac ma trápi, že ONA si takýmto spôsobom ničí vlastné zdravie. Denno-denné poznámky, urážky, podpichovania jej nedovolia sa uvoľniť. Neprestajne je v strese a napätí. MUSÍ byť predsa dokonalá. Pre NEHO.
Radiť jej nech si ho nevšíma? Aby ignorovala jeho nároky? Nech sa netrápi? Možno to nedokáže:
Milka mala lakomého muža. A hrozného žiarlivého tyrana. Bil ju, častoval nadávkami, trápil ju ako vedel. So slzami v očiach mi rozprávala, ako sa ani najesť nemohla:
"Trošku polievky ako pre mačiatko som si naložila na plytký tanierik a on mi vykrikuvau, koľko toho požeriem. Schovávala som sa, keď som sa chcela najesť. Nevedela som sa mu vzoprieť ako Jolana. Tá mi raz povedala, vraj keď jej starý prišieu z roboty, ona mu na stôl misu s jedením položila, naložila sebe, naložila jemu... a on len hundrau a hundrau... Ona na to nedbala, spokojne pojedla zo svojho taniera, potom si k sebe pritiahla ten jeho. Keď to všetko zjedla, postavila sa mu chrbtom, vytrčila k nemu zadok, potliapkala si po ňom a povedala mu - Na! A teraz mi húkaj tuto do r..i, keď je už taká plná, moc sa tam toho aj tak nezmestí!!!"
Aj ťažko mi bolo počúvať tetin príbeh, aj sme sa nakoniec cez slzy zasmiali. A mne zas nevdojak schádza na um stará pravda: SLOBODA JEDNÉHO ČLOVEKA KONČÍ TAM, KDE SA ZAČÍNA SLOBODA DRUHÉHO.
