STÁVA SA MI, ŽE OBČAS MI ČOSI BUCHNE V DUŠI A POTOM POTREBUJEM MAŤ NABLÍZKU NEJAKÝ STĹP, OKOLO KTORÉHO SA TOČíM, TOČÍM A TOČÍM... AŽ MI JE ZLE. AK TEN STĹP PRI SEBE NEMÁM, TAK MUSÍM BEŽAŤ A BEŽAŤ A BEŽAŤ... A VôBEC NEVIEM PREČO.
Človek by nemal nikdy od ničoho ani od nikoho nič očakávať. Keby tak robil, nebol by nikdy sklamaný. Pretože nie je možné, aby sa splnilo jeho očakávanie. To by musel niekto vedieť čítať jeho myšlienky alebo pocity. A to nedokáže nik.
Je možné, že sa občas očakávanie splní, ale len náhodou. Ešte to, že do určitej miery sa očakávané stane, je prípustné, ale stopercentne sa to nesplní nikdy.
Často sa to však nedá - nič neočakávať. Stále totiž čosi očakávame a prežívame sklamania. Ale bez nich by nebol život životom.
Nič neočakávaj - nebudeš sklamaný.... znie to hrozne sebecky.
Tá samota vo mne čosi zabíja. Tak veľmi chcem mať vedľa seba niekoho a cítiť, že ma má rád. Chcem mať ten pocit istoty, že aspoň niekomu na mne záleží trošku viac ako ostatným. Chcem sa s ním držať za ruku, hľadieť mu do očí, cítiť údery jeho srdca. Chcem cítiť, že ma niekto potrebuje. Urobiť ho šťastným. Tešiť sa spolu pri pohľade na vychádzajúce slnko. A chcem byť šťastná, keď mi do dlane vloží sedmokrásku. Do kelu! Tie sny... hm hm hm.
Pripadám si ako nejaké malé dieťa, ktoré má pred sebou veľkú krabicu plnú hračiek a snaží sa medzi nimi nájsť jednu konkrétnu. Strašne po nej túži, ale ona je kdesi úplne na spodku a tie ostatné sú na nej nahádzané. A tak sa medzi nimi len prehrabáva a prehrabáva...
Takýto je asi môj vzťah k Bohu. Chcem ho nájsť, no je zahádzaný tými ostatnými krásnymi vecami, ktoré pre nás stvoril. A nie a nie ho nájsť.
CÍTIM, ŽE TERAZ BY SOM KONEČNE DOKÁZALA PLAKAŤ, ALE NIE SOM VO VHODNOM PROSTREDÍ. IRÓNIA. NIE SOM VO VHODNOM PROSTREDÍ..! KDE VLASTNE JE TO VHODNÉ PROSTREDIE? KEBYŽE SA ROZPLAČEM V TEJTO SPOLOČNOSTI, ZOSTANÚ NA MŇA POZERAŤ AKO NA DEBILA. NECHÁPU, ŽE ČLOVEK MôŽE PLAKAŤ LEN TAK... LEN TAK SA MI CHCE PLAKAŤ A NEMôŽEM, LEBO SÚ ISTÉ SPOLOČENSKÉ PREDSUDKY, KTORÉ MI TO NEDOVOLIA. KTO ICH VYMYSLEL A KEDY SA ZRUŠIA NETUŠÍM. AKO TO DOKÁŽE OVPLYVNIŤ ČLOVEKA. DEFORMUJE, KAZÍ, UTLÁČA... TOTO NIE SOM JA. JA PRÁVE TERAZ PLAČEM CELÝM SRDCOM. VY HĽADÍTE DO MOJICH SUCHÝCH OČÍ. NENÁVIDÍM PRÍČINU VĎAKA KTOREJ VYMIZLA ZO SVETA ĽUDSKOSŤ. NEVIDÍTE MA.
Máš život len na vlásku
srdce ti zviera strach
cez oči čiernu pásku
ticho sa sype pušný prach.
Na čele vidno vrásku
keď rozľahne sa hlasné BACH!
Z rúk pustíš sedmokrásku
už cítiť iba krvi pach.
Len si tak sedím, tuto predo mnou kopec kopec ľudí automaticky odrapkáva modlitby jednu za druhou a ja len mlčím a hľadím a zamýšľam sa, čo som to za človek, keď mne to nijako nejde od srdca a či vôbec milujem Boha a tak... keď zrazu... horizont sa zafarbí dočervena a prvé lúče slnka pozdravia tento svet. A vtedy to pocítim. Milujem ho. Možno troška inak ako ten kopec ľudí predo mnou, ale predsa. Možno sa opakujem, ale: Ujo Bože ďakujeeeeem!
Je to smutné, ako život prinúti niektorých ľudí vlastné JA zastrčiť do najtmavšieho kúta svojej duše. Zamrežujú ho a kľúč odložia na takú dlhú dobu, že nakoniec sami zabudnú kam ho dali. Tak dokonale ukrývajú svoje myšlienky a city, že to len ťažko rozpoznať. A predsa to na nich vidno. Oči ich prezradia.
CHCEM vyskúšať všetky kľúče a odomknúť zámku, ktorou si si zamkol svoje srdce. A ak ani jeden z nich nebude ten správny, nebudem váhať a použijem pílku. Pretože chcem, aby ti do duše zasvietil aspoň jeden malilinký slnečný lúč. A na tvári ti zažiari pravý nefalšovaný srdečný úsmev. Potom to budeš TY.
HOCI JE SVET OBČAS KRUTÝ, NETREBA SA VZDÁVAŤ. NIKDY SA NESMIEŠ SKRYŤ. NABER ODVAHU A VYKROČ MEDZI ĽUDÍ SO SRDCOM NA DLANI. A ŠŤASTIE TI PADNE DO NÁRUČIA.
Tak divne mi je. Ozaj divne. Celé vnútro mám ako vo zveráku. A ktosi ho sťahuje viac a viac. A ja sa poddávam. Vedome a dobrovoľne. Dejú sa so mnou divné veci. Tak strašne divné. Odvtedy ako sa narušila moja samota. A teraz mi je z toho nanič. Lebo to bolo pekné. Naozaj. Páčilo sa mi to, ale viem, že to už nikdy nemôžem zažiť. A som z toho bezmocná. Bože, ako nenávidím bezmocnosť. Ona jediná ma dokáže zrušiť a takým hnusným spôsobom, že potom sa zo mňa stáva živá mŕtvola a v hlave mám chaos. Všetko mi tam víri a zároveň na nič nemyslím. A je mi hnusne. Hnusne. Hnusne. Je mi zima. A bolí ma duša.
Keď človek cíti, že ho chápu, hneď mu je lepšie. A opäť si môžem povedať DNES MILUJEM SVOJ DEŇ... i keď už s menším nadšením.
