Občas si ľahnem na zem, zatvorím oči a precítim dotyk. Chrbát o chrbát. Ja a stará matka Zem. Predstavím si ju celú celučičkú podomnou, zavesenú v slnečnej sústave. Hľadím na nás z galaxie nekonečna vesmíru a keď si tú predstavu naplno uvedomím, prenikne ma bázeň. Pred veľkosťou a malosťou stvorenstva. Pred tokom dejín. Pred ŽIVOTOM. Som zrnko piesku voľne pohodené (nie však stratené) uprostred obrovského priestoru. Klaniam sa Ti, Bože.
Občas sa pozabudnem a správam sa akoby som stredom vesmíru bola ja. EGO. Márnivé, namyslené, samoľúbe ego. Musím zhora vypadať smiešne. Zrnko piesku, ktoré sa nafukuje. Smiešne, úbohé, no zároveň ľudské a každodenné. Odpusť mi Bože. Aj moje okolie.
Občas (ne)žijem. Len utrácam deň za dňom ako lacný dar. V apatii, letargii, sem - tam strese, frmole, honbe za splnením povinností a materiálom udržiavam pri živote telo. A duša spí. Niekto tak dokáže stráviť celý život... Daj mi facku, Bože.
Píšem, hoci som málo prečítala. Hovorím, hoci som málo počúvala. Beriem, hoci som málo dala.
