Posunkom som mu naznačil, aby si sadol do hojdacieho kresla, poznačeného zubom času, rovnako ako ja. Unavene poslúchol. Bez slova som vstal, otvoril zaprášenú zásuvku na starom sekretári a vytiahol dve cigary, ktoré som (podľa vzoru amerických vojakov) opatroval pre tento okamih. Spýtvavo sa na mňa pozrel, keď som mu jednu podával. "Vedel som, že ma v tejto chvíli nenechá samého," povedal som pohodiac hlavou smerom ku krížu visiacemu nad vyležanou posteľou.
Ani okom nemihol, keď som mu pripálil, hoci som badal, že mu chuť tabaku nespôsobuje dvakrát ideálny pôžitok. Držal sa statočne, tak isto aj ja. Pomaly sme poťahovali z cigár, pod ošarpanou stropnou omietkou už dlho túžiacou po novom nátere sa vytvorila hustá clona, do ktorej sa ukrývali naše neviditeľné myšlienky. Cez ufúľané tabličky okenných skiel sa predierali prvé lúče vychádzajúceho slnka, márne som sa snažil spomenúť, aký je dnes deň.
Cigary pomaly dohárali. On už nefajčil, len neprítomne hľadel ako mu zrolované tabakové listy tlejú medzi prstami. Potom sa pohol, vzal do rúk svoje krídla, premeral si ich teplým pohľadom a prvý krát sa mi pozrel rovno do očí. "Sú po generálnej oprave, unesú nás obidvoch..." žmurkol a pripol si ich na chrbát. Udusil som svoju cigaru o okraj stola, ohorok hodil na vrch špakov v preplnenom popolníku a na tvári som vyčaril úsmev. V truhle to vraj lepšie vyzerá.
