Minulý týždeň v slnečné popoludnie som sa viezla šestkou (jedna z električiek v Košiciach). V električke sedelo len zopár ľudí, ktorí sa netvárili veľmi nadšene. Slnko svietilo, ja som si opakovala ako nenávidím brigádu, cestovanie, predražené lístky. Moje pobúrenie vzrástlo priamou úmerou vtedy, keď na jednej zo zastávok nastúpil tmavší spolucestujúci. V duchu som nadávala na celý štát, prečo som ja tá, ktorá si vždy kupuje lístky, a prečo, keď som si raz lístok kúpiť nestihla, ma chytil revízor. Šťavnato som nadávala na svoje „biele" šťastie a ešte šťavnatejšie som zazerala na nového spolucestujúceho. Ibaže, tu prichádza veľké ALE.
Ten muž v stredných rokoch, nijako špeciálne oblečený (dokonca sa opovážim tvrdiť, že bol oblečený otrhane), zastal pri strojčeku na lístok. Zo zadného vrecka ufúľaných nohavíc si vybral hnedú peňaženku. (Mne už vtedy začala padať sánka.) Niečo v tej peňaženke hľadal, a keď som zbadala ružový obdĺžnik v jeho rukách, tak som úplne zamrela. Muž peňaženku vtlačil späť do zadného vrecka, druhou rukou vložil lístok do otvoru a započula som známe ŠTIK. (No, to nie!- civela som na túto situáciu ako na zjavenie.) Potom si pán sadol na voľné miesto v električke. Zízala som s otvorenými ústami, a keď som sa obzrela navôkol, tak aj tá hŕstka spolucestujúcich sa dívala na toho ufúľaného pána.
Nechápte ma zle. Už som spoluobčanov videla štikať lístok, ba dokonca som ich videla aj s čipovými kartami. Ibaže sa prevažne jednalo o tých slušných, čistých. Ale tento muž ma ohúril (potešil, dodal nádej).
Zvykne sa hovoriť, že jedna lastovička leto nerobí. Alebo, žeby predsa?! :)
