Od Milana som úplne veľké očakávania nemala, predsa ma viac bavia pohľady na nudne zrejúce vinice a ubíjajúce výhľady na azúrové vody Stredozemného mora (áno, to je irónia!). Nakoniec, ma Milano nečakane inšpirovalo- múzeá a galérie na každom rohu, designové (nielen) obchody, ruch veľkomesta a proste ten pravý taliansky "vibe".
Leteli sme koncom septembra vo štvrtok večer z Viedne na letisko Malpensa, ktoré je od Milana vzdialené cca 40 km a najvhodnejší spôsob na prepravu do Milana nám poskytli shutlle autobusy, ktoré pendlujú medzi týmito dvomi miestami od veľmi skorého ráno až do polnoci. Akurát hneď po prílete sme zažili ten klasický "taliansky šok", predavač lístkov nevedel po anglicky ani ceknúť, a ja som dúfala, že zakúpený spiatočný lístok bude platiť aj o 4 dni neskôr, keď sa na letisko budeme vracať (našťastie bol platný). Ubytovanie sme riešili cez airbnb, bytom jednej mladej slečny, ktoré sa ukázalo ako najstrategickejšie miesto, priama linka na hlavnú stanicu (Milano Centrale), kde nás vyhodil letiskový autobus. Hneď oproti bytíku minibistro, kde od rána predávali pečivo a kávu a hneď vedľa bistra, taká miestna ristorante. Proste ASL- aboslútne skvelá lokalita!
1. deň
Po výdatnom spánku muselo ráno začať samozrejme talianskym capuccinom a nejakým dobrým pečivkom v minibistre oproti a ledva sme dojedli už sme vyrážali na objavovanie mesta. Prvá zástavka bola hneď katedrála Duomo, vzhľadom na to, že neskôr sú tam šialené davy turistov, a tak som sa im chcela aspoň trošku vyhnúť, čo sa tak úplne nepodarilo, ale ešte vždy sa to dalo zvládnuť (ďalšie dni sme prechádzali okolo Duomo aj popoludní a námestie naokolo praskalo vo švíkoch ešte viac ako tomu bolo v Benátkach na Námestí sv.Marka).
Po najcentrejšom centre bolo načase vidieť aj niečo zelené a za doprovodu pistáciovej zmrzliny sme nakráčali rovno ku Castello Sforzesco, ktorý je zážitok, pretože sa vám v ňom strieda niekoľko štýlov, bol postavený, zbúraný, renovovaný, raz ho chceli, raz nie a za samotným hradom nájdete obrovský park Sempione (Parco Sempione). Doporučujem výhľady na kaštiel od jazierka, v ktorom plávajú živé korytnačky! A potom sa pomaly prechádzať vo sviežej zelenej trávičke až ku víťaznému oblúku Arco della Pace.
Po prechádzke v parku prišla veľká poobedná únava, ktorá skončila ležaním na tráve, jemnými driemotami a odpočinkom po nachodených kilometroch. Odpočinok prišiel vhod, pretože sme čakali na 16:30, kedy v blízkom akváriu, hodinu pred zavretím otvoria dvere dokorán a vstup máte zdarma (inak vstup stojí 5€). Secesná budova akvária je relatívne malá, my sme ju zvládli preskúmať asi za 45 minút, ale bolo fajn sa ukryť pred popoludňajším teplom mesta. Klasicky som zakotvila u medúzok, ktoré teda radšej pozorujem za sklom, namiesto plávania s nimi... A takto nám ubehol prvý deň, po akváriu prechádzka späť na ubytovanie, večera a poriadna sprcha rozboľavených nožičiek.
2. deň
Ráno sme sa opäť prebudili do teplého slnečného dňa, a trošku začala ľutovať nedostatok zabalených letných šiat na tento výlet. Ale nevadí, hneď po raňajkách sme si to namierili do štvrti Navigli, asi 3-4 zastávky metrom od centra. Je to taká bohémska štvrť s vodným kanálom, ktorý so silnejším privretím očí pripomína Benátky. Ale, čo je na tej štvrti najzaujímavejšie sú sobotné trhy, či už so zeleninou alebo také tie blšie s rôznymi serepetičkami. Určite doporučujem prechádzku medzi stánkami, zo starých gramofónov niektorí predajcovia púšťajú hudbu, nájdete tam aj zopár zvláštnych kuriozít, potulujú sa tam túlavé mačky a ešte viac dotieravých holubov- proste, má to svoje čaro.
Po Navigli sme sa vydali späť do centra, ale najprv sme si poobzerali exteriér kostola Baziliky svätého Ambrózia a potreba nás zaviedla aj na neďalekú katolícku univerzitu, kde pravdepodobne oslavovali imatrikuláciu. Po univerzite sme sa rozhodli pozrieť konečne aj nejaký interiér a načítala som si, že kostol s menom San Maurizio al Monastero Maggiore je prekrásny a hlavne je vstup zadarmo bez toho, aby ste čakali 3 mesiace, čo sa práve deje v kostole Santa Maria della Grazie, kde je namaľovaná freska poslednej večere od pána Leonarda.
Po spirituálnych potulkách v kostoloch sme zatúžili po svetskom umení- Pinacoteca di Brera. Galéria, kde som sa nemala zlákať plagátmi pred budovou, pretože kto mohol tušiť, že asi okrem 3 obrazov z 19.storočia, bude zvyšok o stredovekom sakrálnom umení. A naozaj chápem, ak niekoho stredoveké obrazy bavia, ale ja to rozhodne nie som. Napriek tejto mojej kritike, som si tam objavila zopár zaujímavých zákutí a čo si budeme hovoriť, v Taliansku (a všimla som si to hlavne v Milane), je niekedy radosť dívať sa len aj na interiéry budovy. Po zhruba 1,5 hod prehliadke galérie sme si dali vychýrenú pizzu Santini (o cene jedného trojuholníka sa nebudeme baviť), z centra namierili pešo späť na ubytovanie a večer zakončili tradične horúcou sprchou a hor sa do tretieho dňa!
3. deň
Tretí deň začal prehliadkou prírodovedného múzea a síce nie som zástanca reparovaných zvierat, ale bolo zaujímavé sa trošku vrátiť do čias biológie na školách a zopakovať si vedomosti. Určite doporučujem kostry dinosaurov a kostra veľryby nahore bola tiež impozantná. Mimochodom, vstup do tohto múzea opäť za 5€, a doporučujem ísť hneď ráno, my sme tam prvú hodinu boli úplne sami.
Po múzeu sa nám zažiadalo nadýchať vzduchu a to poriadne zvysoka. Na internete som si našla v bedekroch, že v nedeľu od desiatej ráno je vstup zdarma na strechu Palazzo Lombardia. Nuž, kde bola pravda, to sme sa nedozvedeli, možno niekde na druhej strane. Ale ostraha nám tvrdila, že vstup na strechu je nemožný (respektíve pravdepodobne tvrdila to- po anglicky nehovorili). Nakoniec sme si toto biznis centrum prezreli len zo zeme, a pokračovali ďalej do modernej oblekovej časti Milana (AKA "biznisovej" časti). Prezreli sme si výškové budovy, bytový dom Bosco Verticale, ktorý vyhral radu ocenení a pomaly sa vydali na metro popozerať cintorín Momumentale. Trošku morbídne, ale takýto cintorín musí našinec vidieť. Lebo to nie sú len obyčajné náhrobky, ale hotové skanzeny a monumenty pre celé milanske klany rodín. Fotku som sfotila len zvonka, aj morbidita má svoje hranice :)
Z veľkolepého cintorína to bolo len pár zastávok metrom k štadiónu San Siro a na naliehanie a prosby mužskej polovice nášho cestovateľského dua som súhlasila. Pre fanúšikov futbalu pripojím informačné okienko z Wikipédie: "Stadio Giuseppe Meazza známy tiež pod názvom San Siro je futbalový štadión v talianskom Milane. Je to domáci štadión dvoch futbalových veľkoklubov: AC Milano a Inter Milano. Štadión má kapacitu 80 018 divákov a je jedným z 23 európskych päťhviezdičkových štadiónov." Ale fotku nebudem postovať, potrebujem prejaviť aspoň aký-taký bojkot. Štadión sme si prezreli zvonka, a to je asi všetko, čo k tomu dodám :)
Takže, Milano, miesto, kde pulzuje život, design, galérie, múzeá, značkové obchody a ešte značkovejšie značky. Keď som tak jeho uličkami prechádzala, neustále mi napadali úryvky z knihy Osem hôr od talianskeho autora Paula Cognettiho- postava v jeho knihe žila takisto v Milane, a neustále utekala do ľadového ovzdušia Álp, a zároveň sa nakoniec vždy vrátila do toho mesta...možno nakoniec platí to, že všetky cesty vedú do Milana. Minimálne cesty nízklonákladových lietadiel :)
