Postupne obraciate stránku za stránkou, už tušíte, čo sa na posledných stránkach odohrá a zrazu je koniec. Telo zaplavia endorfíny a zároveň aj taký zvláštny pocit melanchólie a bolesti, pretože kniha skončila. A vy ešte zopár minút čumíte do tmy a premýšľate. Prečo sa záver odohral tak, ako sa odohral. Veľmi často ma pri tom zmocní pocit, že po dočítaní tejto knihy, už nič nebude ako predtým. S posledným slovom na poslednej stránke, zrazu opäť inak vnímate chute, vône, váš svetonázor sa opäť trošku viac rozšíril.
A takto podobne sa cítim pri každej knihe, ktorá ma oslovila. Takýto pocit, nemávam pri dočítaní každej knihy, avšak napriek tomu, keď ma takýto pocit obklopí, tak je to o to vzácnejšie. Je november, ľudia sa uchyľujú do teplého gauča v rukách s knihou. Možno teraz majú viac času čítať ako v lete. Ale, niekedy je proste dobré vypnúť telku, nechať správy správami a ponoriť sa do písmeniek. Či v lete, keď som ako 11-ročná sedela na plážovej stoličke a čítala Annu zo Zeleného domu a túžila presne po takých ryšavých vlasoch ako má ona. Alebo v zime, keď som v chladnom januári pod dekou drkotajúc čítala Nórske drevo a zrazu som sa ocitla v Japonsku...Počas rokov, ktoré som venovala čítaniu, som sa naučila mnohému. Dozvedela som sa o opiciach z našej police, bola na ceste s Kerouacom, s Marquezom som brázdila po Kolumbii. Nikdy som sa pri nich nenudila, celé detstvo, dospievanie a dokonca aj svoju ranú dospelosť som mala vyplnenú nimi. Vždy keď mi čas dovolil, tak som si sadla (ale často aj postojačky či poležiačky), a nechala sa vrhúť do víru myšlienok a fantázie samotného autora.
Možno, preto ma aj tak mrzí, že dnes už deti čítajú pomenej. Ich voľný čas vyplňuje počítač, mobil, internet, superstar a rôzne talenty alebo upírske filmy. Nemajú čas nudiť sa. Nemajú čas sa zastaviť a sadnúť (stáť, ležať) otvoriť knihu a začať čítať. Ponoriť sa na také miesto, ktoré by bolo iba ich. Myslím, že keď si k tomu nesadnú už ako deti, nesadnú si k tomu nikdy ani ako dospelí (nanajvýš si prečítajú zopár skrípt a povinného čítania na škole, teda ak si to nestiahnu z internetu). Mrzí ma to aj namiesto nich- nikdy nebudú vedieť, o čo prišli.
Toto moje krátke rozjímanie nad silou tlačeného slova, som napísala ako dôsledok po dočítaní ďalšej "takej" knihy. Takej, po ktorej som sa ešte dlho dívala do šera a premýšľala. Takej, po ktorej sú slová zbytočné, lebo je to v hlave.
A taká krátka otázka do diskusie: Vy, knihomoli, ktorá bola vaša prvá prečítaná kniha? Pamätáte sa na ňu ešte? U mňa to bola Danka a Janka od Márie Ďuríčkovej, keď som mala 7 rokov. Bol september, a ja som začala chodiť do druhého ročníka na základnej škole. A vtedy ma mamina zobrala prvýkrát do knižnice. Mami, ďakujem :)
