Čo som sa z minuloročného článku naučila je to, že nesmiem do textu napísať koľko kníh som počas roka prečítala. Vraj, sa tým trošku "frajerujem", takže nebudem dráždiť hada bosou nohou ani ľudí počtom kníh a tento štatistický údaj vynecháme. Ale moja analytická dušička sa nezaprie a aspoň dodám údaj, že priemerne som prečítala 302 strán na knihu. Týmto apelujem znovu na milé a nenávistné komentáre, že vraj čítam leporelá. Ale končím s narážkami a vrhám sa zhrnutia môjho knižného roka:)
Nuž, oproti minulému roku ma prekvapil fakt, že to bolo veľmi, ale naozaj veľmi faktografické- reportážnej literatúry som tam mala najviac. Na druhú stranu je pravda, že tento rok ma beletria úplne nenadchla a až na pár svetlých výnimiek som mala problém niektorú z nich ohodnotiť vysokým číslom.
Poďme na to, priatelia!
Slovenská literatúra: Ruzká klazika (D.Majling): Krátka knižka poviedok, ktorú máte prečítanú za dve hodiny, ale vy sa snažíte čítať pomaly, aby ste si vychutnali tú jazdu irónie, vtipu a priam až grotesky. Väzeň, ktorý sa vo svojej cele baví so "sračkami" alebo pánko, ktorý je zamilovaný do sliepky, ktorú je možné v metaforickej podobe presunúť aj do nášho bežného života. V jednej z posledných poviedok ma zaujalo autorovo prirovnanie Thomasa Manna ako autora, ktorý píše siahodlhé bláboly- jeho Čarovnú horu mám rozčítanú už vyše dvoch rokov a tiež sa cez ňu nedokážem preklenúť. A koncový rozhovor, ktorú som vnímala ako kritiku Slovákov, bol tiež famózny.
Vizuálny zážitok: Gundžovníky (J.Satinský): Skvelý počin Satinského dcéry vydať po toľkých rokoch rodinný (ne)mesačník. Milujem rodinné príbehy ľudí a toto som si nemohla nechať ujsť. Vysvetlivky nečakajte a tak sa neľakajte, že občas Satinský svoju prvú manželku prezýva od krstného mena Oľga, až po Eržu, alebo "starcovu manželku". Kniha bola hutná, hrubá, veselé príhody pobavili a čitateľ mal možnosť nahliadnuť aj do sveta slovenského šoubiznisu tých rokov - spoiler alert: každý sa s každým poznal, veľa sa pilo a ešte viac klobás či slanín tieklo potokom. Premýšľala som, či mi chýba nejaký dlhší komentár o živote Satinského, kde a ako skončila rodina jeho prvej manželky, po jej tragédii. Ale možno je dobré ponechať knihu takto autenticky a nechať priestor na domnienky a teórie...Do povedomia dávam ešte knihu Listy Oľge, ktorá funguje na podobnej báze akurát vo forme listov, ktoré si pán Satinský ešte vtedy s priateľkou Oľgou Lajdovou posielali, kým bol on na vojne a ona pôsobila vo svojom baletnom angažmáne v Košiciach. Vizuálnym zážitkom sú obe knihy pre ich formu- Gundžovníky sú napísané formou časopisu s ilustráciami, komiksami a Listy Oľge majú ráz listov. Sen každého slovenského knižného zberateľa.
Japonsko: Podivné počasí v Tokiu (H.Kawakami): Japonská literatúra je trošku svojská, aspoň teda tie diela, ktoré som mala možnosť prečítať. Podivné počasie v Tokiu nám prináša príbeh ženskej postavy a jej bývalého starnúceho učiteľa, medzi ktorými sa postupne, veľmi jemnými krokmi vyvíja vzťah. Nečakajte drsný dej prešpikovaný akciou, pretože dielo plynie pozvoľna. Jednotlivé strany knihy sú popísané najtriviálnejšími každodennosťami. Pri japonských dielach mám pocit, že sa dejové zvraty občas skrývajú v detailoch a pri milovníkov dialógu by mohol spôsobovať problém práve absencia alebo teda skôr neschopnosť komunikácie postáv. Autorka ma bavila aj v jej predchádzajúcej knihe Vetešníctví pana Nakana vydanou v českom preklade v roku 2018 (originál v roku 2005).
Autobiografia: Vzdelaná (T.Westover): Kniha je v podstate malým memoárom (malý, pretože autorka má ešte len 33 rokov) o jej živote, ktorý prežila na rodinnej farme v Idahu v mormónskej a veľmi nábožnej rodine. Tara nechodila do školy, o to viac ma prekvapil fakt, že americké školstvo povoľuje aj také veci, ako zložiť test a dostať sa na vysokú školu, ale pri tomto príbehu je to vedľajšie. Ako si Tara postupne rozširuje obzory a čoraz viac ju to ťahá smerom k vonkajšiemu svetu, tým viac sa jej rodina uzatvára a najradšej by tam uzavrela aj Taru. Nechcem prezrádzať úplne dej a úskalia, ktorým Tara pri túžbe po vzdelaní musela prestáť, ale je to ukážka toho, kam až môže demagogické presvedčenie zájsť. Nie je a nebola jediná, ale je jedným z mála, ktorí sú o tom schopní otvorene hovoriť a to je dôležité.
Jej vlastný život (K.Bolick): V ročnom výbere nikdy nemôže chýbať kniha od môjho najobľúbenejšieho slovenského vydavateľstva Inaque. Veľmi fandím Ani Ostrihoňovej a jej tímu a dúfam, že na slovenskom trhu zostanú dlho a budú pokračovať vo vydávaní diel, u ktorých úplne komerčný úspech neočakávajú, ale o to je vydavateľstvo radšej, keď v ľuďoch ich vydané knihy zarezonujú. (Odporúčam rozhovor Ani Ostrihoňovej s Katkou Strýčkovou v podcaste V ženskom rode). Nuž, ale späť ku knihe- kniha bola u nás vydaná už trošku dávnejšie, v roku 2016. Kate Bolick v piatich príbehoch, pre ňu veľkých žien, rozpráva aj svoj životný príbeh. Svoje ženy so Ž, nazýva prebúdzačky a sú to ženy, ktoré sa v minulosti nejakým spôsobom pričinili o to, aby úplne nezapadli do škatuľky manželiek a mám, ale robili si veci po svojom. Nájdete tam krátke rozpravy napríklad o Maeve Brennen (esejistke) alebo o Edne St. Vincent Milley (poetke). Autorka nesúdi manželky a mamy, len chce poukázať na to, že sú ženy, ktoré si vyberú iné smerovanie a nie je na tom nič zlé, veď predsa ži a nechaj žiť.
Literatúra faktu: Hrdinové kapitalistické práce (S.Uhlová): Autorka je v Česku známa novinárka, ktorá si pred pár rokmi pripravila veľmi odvážny počin. Zmenila si meno, jemne upravila vizáž a rozhodla sa osobne preskúmať, aký je pracovný život u tých najhrošie platených profesiách a nižšej sociálnej vrstvy ľudí, ktorí sa z chudoby nemôžu a ani nevedia dostať. Pani Uhlová sa nechala zamestnať v hydinárni, v práčovni, žiletkárni, v supermarkete, v triediarni odpadu. Všade pracovala približne jeden mesiac a okrem toho, že medzi zamestnancov úplne zapadla, tak s nimi zapriadla aj zaujímavé rozhovory. Myslím, že autorka má vyvinutú veľkú empatiu, keď sa jej cudzí ľudia zverovali so svojimi životnými osudmi a svoje pozorovania spisovala v rámci denníkovej formy. Životné osudy ľudí sú jedna vec, ale nedôstojné pracovné podmienky zamestnancov na nízkych pozíciách sú vecou nemenej dôležitou. Bez pracovných pomôcok, za minimálny plat na zmluve (to, že tých ľudí nechávajú namiesto ôsmych hodín pracovať nadčas 12 hodín za malý príplatok ani nebudem písať). Neviem, kde som bola pred rokmi, keď kniha a dokument mali svoj boom, ale aspoň takto som sa k tejto téme dostala a opäť prehodnotila svoj vzťah k tomu, v akej bubline sa mi darí prebývať a nevnímať iné sociálne vrstvy okolo seba, ktorým sa možno až tak nedarí a hlavne nemajú ani šancu sa z toho nejakým spôsobom vyškverať.
Dve sestry (A.Seierstad): Túto autorku môžem a o svojich kvalitách presvedčila už pri knihe o Breivikovi. A aké kvality? Schopnosť písať pútavo a dramaticky aj v prípade reportážnej literatúry, kde je snaha o čo najväčšiu objektivitu. Nehodnotí, len sa snaží zo všetkých informácií poskladať príbeh ako to najpravdepodobnejšie mohlo prebiehať. Príbeh je už z názvu zrejmý, pojednáva o života dvoch sestier, ktoré si pekne-krásne žili v Nórsku. Vlastná rodina ich pokladala za slušné, bohabojné dcéry, ktoré sa dobre učili, mali zaujímavé myšlienky, učitelia radi s nimi diskutovali. Až raz z domu zmizli a odcestovali do Sýrie pomáhať do svätej vojny moslimov. Zrazu sa dozvedáme o niekoľkomesačných prípravách pred cestou, o ich stykoch s pochybnými indivíduami nielen v Nórsku, ale aj v Sýrii. Na druhej strane vidíme zúfalých rodičov, ktorí sa snažia zachrániť svoje deti aj na úkor toho, že ich dcéry sa svojho euróspkeho života vzdali a dokonca si v Sýrii založili rodiny. A prečo vôbec knihu čítať? Pretože ide o to, aby sme poznali každú stranu, ktorá proti sebe niečo má a snažili aspoň sčasti pochopiť hnutie extrémistických skupín...Pretože najväčší nepriateľ je strach. (ed.pozn. v lete 2019 prenikli na verejnosť správy, že sa dve nemenované ženské osoby vrátili do Nórska aj so svojimi ratolesťami, pravdepodobne sa jedná o hlavné postavy toho príbehu, ale nepodarilo sa mi dohľadať viac informácií ohľadom ich definitívnej totožnosti.)
Eseje: Frantumaglia (E.Ferrante): Ak vás čo i len trošku zastihol fenomén Ferrante a niekedy ste, čo i len trošku premýšľali nad jej knihami, prečo píše ako píše a aký môže byť životný príbeh za tým, tak sa v tejto knihe dočítate o čriepkach jej života. A možno si z toho poskladáte aspoň základnú mozaiku, prečo tvorí tak, ako tvorí. Kniha postupne odhaľuje motívy jej kníh vo forme listových rozhovorov, ktoré autorka viedla so svojimi talianskymi vydavateľmi, ale nájdete tam rozhovory aj s poprednými novinármi najznámejších magazínov sveta (nie Elle a Vogue! :D ). Listy vo forme rozhovorov a úvah o jej motívoch a videniach súčasného sveta začínajú knihou Zraňujúca láska, v ktorých autorka popisuje pozadie vzniku tejto knihy. Následne máme ďalšiu časť knihy, kde sa popisujú jej rozhovory s novinami ohľadom knihy Dni opustenia. Potom nasleduje veľmi krátka stať o jej motívoch pri písaní Temnej dcéry (čo mi osobne prišla ako veľká škoda, vzhľadom na to, že to je moja obľúbená kniha a myslím si, že práve tam našla svoj definitívny pisovateľský hlas). Avšak zväčšej časti vás čakajú rozhovory s novinármi ohľadom Neapolskej ságy. Novinári sú z rôznych kútov sveta, niektorí sa pýtajú jednoduché a plytké veci, niektorí majú viac reflexívne otázky a Elena sa pri nich (snáď) otvorí viac. Autorka aj vo svojich emailoch, listoch a rozhovoroch zostáva verná svojmu štýlu a mne sa jej písanie páči o to viac. Bavili ma jej strohé odpovede na akékoľvek otázky týkajúce sa jej identity:
Novinár: Prezradíte nám vašu totožnosť?
Ferrante: Nie.
Cestopisná kniha: Ještě je můžeme vidět (D. Adams): Adams je tan známy britský autor, ktorý sa rozhodol na večné veky zhmotniť úskalia stopárov pri cestovaní galaxiou. Ale možno málokto vie, že koncom 80.rokov povedal áno dobrodružnému projektu, kde sa vydal naprieč svetom popísať takmer vyhynuté alebo extrémne ohrozené živočíchy. Nie je to (len) o zvieratách- je to popis ľudstva, ekológie a nebezpečných dopadov ľudského správania. Autor trefne a s humorom popisuje svoje potulky svetom a takmer naháňa vyhynuté živočíchy. Kniha bola vydaná v roku 1990 a český vydavateľ ešte dopísal doslov do vydania z roku 1997. Neustále som si googlila jednotlivé druhy zvierat, pretože za 30 rokov od vydania sa môže zmeniť veľa vecí, a ešte vždy som dúfala, že sa niečo podarí na dobré obrátiť. Nuž, taký delfínovec čínsky je už vyhynutý a aj severný biely nosorožec. Tlieskam, fakt skvelá práca ľudstvo!
Rozhovor: Jsme jako oni (F.Zajíček & K.Ščeblykin): Kníh vedených formou rozhovoru je málo ako šafranu, pričom, ak je rozhovor podnetný, môže priniesť veľmi hlboké čitateľské zážitky. Dvojica mladých novinárov Zajíček a Ščeblykin sa rozhodli vyspovedať Martina Šimečku, novinára staršej generácie, dieťa disentu, ktorý kvôli pôvodu nemohol študovať v minulom režime. Šimečka neľútostne ťaje do živého pri posudzovaní nielen slovenskej, ale i českej politickej a spoločenskej scény. Rozhovory boli nahraté na etapy, postupom približne dvoch rokov. Asi najviac vo mne zarezonovala časť do februára 2018- Šimečka plný nádejí hovorí o tom, že Slovensko sa zdvíha a prebúdza a ľudia nebudú trpieť slovenskú politickú scénu. A to smutnejší je rozhovor po osudnom februári 2018, keď Slovensko zahalila tma... Skvelé rozhovory, oceňujem výmenu rolí, keď dopytovaný sa pýtal pýtajúcich na ich názory. Dovolím si z knihy zacitovať dva krátke odstavce:
*Hlboko sme verili tomu, že komunizmus bol umelou klenbou, ktorá nás zvierala v neprirodzenom stave, a že demokracia je naopak stavom prirodzeným. Lenže, ako dnes vieme, demokracia vôbec nie je prirodzený systém. Je nustále nutné ju udržovať, budovať a musíme za ňu aj bojovať.
**Západ zlyhal v tom, že svoje víťazstvo pochopil ako historické. Prestal premýšľať o komplikáciách, o tom, že sa môže opäť objaviť nejaký vyzývateľ a počítal s tým, že sa budú už len všetci prispôsobovať. Stratil zrkadlo, ktoré mu nastavoval komunizmus a podľahol ilúzii vlastnej dokonalosti.
Beletria: Možnosti milostného románu (J.Němec): Nie, prosím vás, táto kniha nebude pre každého. Nebude pre ľudí, ktorí milujú romantické srajdičky, nebude úplne ani pre super individualistov, ktorí majú radi Nietzscheho a študujú nejaký prírodovedný predmet. Kniha je dielom človeka, ktorý prežíva lásku v súčasnosti- popis vzťahu, vývoj, konverzácie o všetkom a o ničom, sex, intimita, hádky, konflikty v súčasnosti. Na čom padá a vstáva vzťah dvoch ľudí. Oceňujem formát a intertextualitu knihy. Predstavte si nejaké umelecké dielo, ktoré je samo o sebe v merítku posudzovania estetiky tak klasicky pekné. Má vysokú hodnotu, ľudia ju obdivujú. Avšak, umelec chytí to umelecké dielo, rozbije ho na tisíc kúskov, úlomky lietajú a sú všade. Následne akoby mihnutím sekundy umelec začne tie úlomky opäť skladať do pôvodného diela. Avšak, už nechcel dať všetko na pôvodné miesto. Niečo, čo bolo napravo je teraz dole a niečo, čo bolo hore, je teraz naľavo a naruby. A presne takto bola kniha pozliepaná. Krásny jazyk, krásne Brno.
Knihy milujem a je to môj koníček, veľká vášeň. Spomínané knihy neboli sponzorované, a buď sú mnou kúpené v podobe klasickej alebo elektronickej knihy, alebo sa jedná o vypožičané knihy z knižnice.
V diskusii si rada nechám doporučiť ďalšie zaujímavé a podnetné diela. Ktoré sú vaše naj knihy roka 2019?
