roku čítala a rada odporučila ďalej pre všetkých knižných fajnšmekrov. Určite musím spomenúť, že čítam hlavne beletriu, občas sa podarí aj nejaká faktografia. Všetky knihy v článku sú vydané hlavne v rokoch 2021 a 2020, takže ak vás niektorý z mojich tipov zaujme, určite ich ešte nájdete vo vašom kníhkupectve alebo knižnici. A možno ich ešte stihnete darovať niekomu pod stromček. A poďme na to, začínam rovno mojimi naj:
Zbohom smútok (Olivia de Lamberterie, Inaque, 2021, prekl. Ivana Dobrakovová)- ku knihe som sa dostala v rámci výhry v súťaži a som z toho neskutočne šťastná, inak by som sa k jej prečítaniu vôbec nedostala, keďže na základe anotácie ma titul vôbec nezaujal. A oj, aká by to bola škoda, pretože síce je kniha o vyrovnávaní sa so smútkom nad stratou brata autorky, tak je zároveň aj memoárom ich vzťahu. A kvôli čomu si ju teda prečítať? Memoár doby, téma súrodeneckého láskyplného vzťahu (ktorý sa často v knihách neobjavuje, napadá mi kniha Holandský dom od A. Patchett, ale to bola fikcia), vykreslenie depresie so všetkými jej nuansami, zobrazenie lásky ku knihám, vyjadrenie toho, akú veľkú podporu môžu priniesť rodina a priatelia, kilometrové vzdialenosti nikdy nie sú prekážkou. Určite ale musím napísať aj dodatok, že tam boli časti, ktoré mi trošku liezli na nervy, a to napríklad trošku elitárský až snobský život autorky, ktorá fakt v živote hmotných statkov nepostrádala, a trošku mi prišlo, že človek z klasickej strednej vrstvy sa s ňou nemôže porovnávať. Ja chápem, že je kniha ukážka toho, že trpieť môže každý, ale občas som so škrípaním zubov mala pocit, že pochádzať z dobre stavovskej vyššej strednej vrstvy, kde cestovať hore-dole medzi Francúzskom, Kanadou či Brazíliou nie je problém, kde si prenajímať plážové domčeky na mesiac, je takisto na dennom poriadku, a kde byť zároveň aj šéfredaktorkou Elle a literárnym recenzentom je totálne takisto bežná záležitosť...
Roky (Annie Ernaux, Inaque, 2021, prekl. Mária Michalková)- Jedna z najzvláštnejších kníh, aké som v roku 2021 čítala! Autorka sa pri písaní svojich memoárov rozhodla pre absolútne inovatívny postup spísania svojho života. Máme tu dve paralelné línie: jednou z nich je popis jej vlastného života, ale celé to píše v neosobnej forme, akoby z dištancu, seba nenazýva JA, ale ONA- sleduje sa na fotografiách, kde sa popisuje ako žena so svetloryšavými vlasmi a neosobne popisuje svoje skúsenosti a životné udalosti. Na druhú stranu, v rámci druhej dejovej línie tu máme popis kolektívnej pamäti národa, ktorá sa odohráva od roku 1940 (narodenie spisovateľky) až zhruba po rok 2005-2006 (kniha bola prvýkrát vo francúzštine vydaná v roku 2008). Autorka v 1.osobe množného čísla popisuje rôzne spoločenské udalosti a zmeny, ktoré hýbali svetom (a hlavne Francúzskom). Názory, mienky, nálady. Ako sa nahliadalo na voľby, na celospoločenské zmeny (napríklad protesty v 1968), povolenie antikoncepcie/legalizácia potratov, na príchod techniky a globalizácie, na čoraz väčšie zrýchľovanie. Autorka popisuje nálady v spoločnosti, ale vždy dbá na to, aby sa pri tom snažila o vernú štylizáciu svojej vekovej kategórie, to znamená, že ak píše o 50.rokoch, tak sa to snaží popísať očami 10-ročného dieťaťa, ktorým samozrejme v tom čase aj bola. Sama autorka si viedla dlhé roky denníky a práve to jej pomohlo k zrekonštruovaniu všetkých udalostí, ktoré vo svojich memoároch spomína. Veľmi originálny počin a som extrémne rada, že sa kniha objavila na našich slovenských pultoch!
Svolení (Vanessa Springora, Host, 2021, prekl. Tomáš Havel)- ďalší memoár od francúzskej autorky, ktorá sa rozhodla vziať na pretras svoj "vzťah" s o dosť starším mužom, ktorý je spisovateľ a minimálne v parížskych literárnych kruhoch aj dosť známy, a to nielen svojimi dielami, ale hlavne svojimi priateľkami, ktoré mu často slúžia ako múzy, prípadne ako postavy do jeho diel. V čom je teda problém? Vanessa v tom čase (hovoríme o 80.rokoch 20.st.) mala ledva 14 rokov a jej priateľ okolo 40 rokov! Kniha nám teda prekladá morálnu otázku- autorka so vzťahom v tom čase súhlasila, ale bola na ten vzťah v tom veku dostatočne zrelá? Ako je možné, že až spätne si uvedomila, že niečo je veľmi zlé? Ako je možné, že ďalší dospelí na čele s jej matkou s tým boli v poriadku? Iná doba? Máme to brať podobne, ako v USA v 19.st., keď bolo otroctvo v poriadku, takže s tým nemáme mať morálny problém? Táto kniha bude skvelým námetom na rozhovory s priateľmi, práve preto, aby sa prebrali všetky strany mince. Autorke tlieskam, že so svojím životom vystúpila z tieňa autora G.M. a že nám predostrela aj svoju verziu. Snažila som sa dohľadať nejaké informácie o súdnom procese G., ktorý mal začať na jeseň 2020, nepodarilo sa mi nič nájsť. Držím palce, nech autorka traumu z detstva zvládne a zároveň snáď kniha môže pomôcť nejakej ďalšej obeti iného sexuálneho predátora.
Kolibřík (Sandro Veronesi, Odeon, 2021, prekl. Alice Flemrová)- poďme po Francúzku trošku na východ, do Talianska. Dlho som váhala, či z talianskej literatúry nevybrať Starnoneho Dôvernosti, ale nakoniec vyhral Veronesi (osobne si myslím, že Starnoneho sa oplatí hodnotiť v rámci celej jeho Citovej trilógie, avšak zatiaľ máme u nás vydané len prvé dve knihy). Čo sa týka Kolibříka, bol vydaný už aj u nás cez vydavateľstvo Slovart, ale ten český preklad vyšiel o nejaké dva mesiace skôr, a ja som sa už nevedela dočkať. Kniha ma zaujala hneď od prvej strany- začína vstupom muža do ordinácie očného lekára Marca Carreru. Následne nám autor prekladá krátke úseky zo života hlavnej postavy, ktoré sú poskladané hore-dolu, čo možno bude v niektorých čitateľoch vzbudzovať zmätok, ale mne to akosi sedelo do celkovej atmosféry knižky. Publikácia pôsobí fragmentárne, a môj pôžitok z deja sa znásoboval, keďže niekde som už vedela, čo sa stane, ale až postupne sme sa dostali k vysvetleniu. Marco ako postava, pôsobí nemenne, len svet sa okolo neho mení, ale postupom času prídete na to, že tým najťažším je vydržať na jednom mieste.
V doslove od Odeonu (Alice Flemrová) sa dozviete klasicky aj krátke zhodnotenie jeho diela a z čoho vo svojej tradícii vychádza. A práve tam, A. Flemrová poukázala na fakt, s ktorým viac než súhlasím- Veronesi tvorí skvele našliapnuté začiatky, ale ku koncu mu akoby dochádzal dych a záver nejako zlepil dokopy lacným sekundovým lepidlom. A presne takto na mňa pôsobilo hlavné posolstvo knihy - nechcem spoilerovať a napíšem iba "nový človek". Napriek tomu, hlavná idea je o nádeji a tej potrebujeme vždy plné priehrštia...
Prsa a vajíčka (Mieko Kawakami, Odeon, 2021, prekl. Klára Macúchová)- opäť dielo vydané tento rok aj v slovenčine, ale u mňa vyhral český preklad, keďže sa jedná o pani Macúchovú, ktorú pokladám za skvelú prekladateľku z japončiny (v slovenčine názov Letný príbeh). Ale poďme k dielu... Kawakami bola zo začiatku známa ako speváčka, postupne sa adaptovala na svet písania a to písaním blogu a až následne začala vydávať knihy. Autorka je známa vo svojich dielach poetikou, s náhľadom na ženské telo a etické otázky, ktoré s ním súvisia. A nie je to inak ani v jej prvej česky/slovensky preloženej knihe. Kým sa v prvej časti Prsia rieši otázka vnímania tela ako takého, tak sa v druhej časti Vajíčka dostávame k téme umelého oplodnenia, darcovstva a či má také dieťa nárok na to, aby poznalo svojho "otca", ktorý je v tomto prípade iba donorom. Celú knihu nás sprevádza hlavná postava spisovateľka Nacuko. Som celkom prekvapená komentármi na Databáze kníh, ktoré knihu hodnotia skôr priemerne. Neušlo mi, že často sú to práve muži, ktorí sa sťažujú, že im to kĺzalo na povrchu, a že vraj ženy preberajú len klebety. Neviem, ako vy muži, ale verím, že vás farba vašich bradaviek nezaujíma a máte to v paži, pretože na vás spoločnosť nekladie nároky, aby ste boli navonok dokonalí bez odlišne sfarbených bradaviek, bez celulitídy, vždy upravení a pripravení slúžiť do smrti vašej rodine. A práve na toto, Kawakami, podľa mňa, upozorňuje- postavenie žien, ktoré je často a nielen v Japonsku, ešte vždy druhoradé a krásne sa to poukazuje na príklade postavy Rii, ktorá sa sťahuje na vidiek, aby sa tam starala okrem manžela ešte aj o manželových rodičov, až do ich smrti, pretože predsa každá žena chce len to- kúpať a ošetrovať starých ľudí, lebo je to predsa jej "povinnosť". Súhlasím s inými recenzentami, že kniha bola trošku akoby roztrieštená tým rozdelením na dve časti- tá druhá časť trošku začína strácať dych či dynamiku a zbytočne sa na dlhej stranáži točí dokola. Čo sa týka postáv, máme tu všetky ženské generácie a Kawakami nám ukazuje aj ich pohľad, čo sa týka materstva, ženstva ako takého, hľadanie identity a svojho ja. Každá z postáv má svoj názor, takže môžeme vidieť, že neexistuje jednotný prúd, ktorý by viedol každú ženu, nikto (ani muži) sa nemôžu zovšeobecňovať. Mňa kniha teda bavila (inak by som ju snáď neodporúčala)- priniesla to intímne, čo ženy riešia a veľmi často to iné autorky preberajú až príliš povrchne. Od Kawakami sa rozhodne chystám ešte niečo prečítať!
Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých (Olga Tokarczuk, Host, 2010, prekl. Petr Vydlák)- kniha tento rok vydaná aj v slovenčine pod názvom Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď (Premedia). Máte radi svojské, odvážne, atypické postavy na štýl Olive Kitteridge (Elizabeth Strout) alebo Reneé (S eleganciou ježka, Muriel Barbery)? Tak takúto poľskú ženu nájdete aj v tejto knihe. Pani Duszejková, ktorá vôbec nemá rada svoje krstné meno a len aby bolo jasné preferuje oslovenie pani Duszejková, žije na česko-poľskom pohraničí a veru sa ničoho nebojí. Tokarczuk je držiteľkou Nobelovej ceny za literatúru 2018 a myslím, že v tomto prípade právom. Jej román je ukážkou ekorománu, feminizmu (silná ženská postava, ktorá sa nenechá odradiť mocnosťami a zároveň staršia žena, ktorú spoločnosť často prehliada, akoby už starší človek nemohol byť prínosom) a detektívnej zápletky.
Mliekar (Anna Burns, Lindeni, 2020, prekl. Barbara Sigmundová)- čítala som slovenský preklad na striedačku s originálom. Mnohovrstevnatosť: takto by som knihu charakterizovala jedným slovom. Knihu je možné poňať ako ukážku dejín z obdobia 70.rokov 20.st. v Severnom Írsku alebo ako feministickú knihu, kde boli ženy utlačované, ale aj ako román o obťažovaní mladého dievčaťa, či ako spoločenský román, kde nám autorka ukazuje, čo dokáže spoločnosť, konkrétne štvrť, v ktorej sa vraj stali veci, ktoré sa ani nestali. Okrem týchto tém je tam krásna hra jazyka a plynutie príbehu ako rieka, ktorá z jednej epizódy prechádza k druhému príbehu, tíško, pokľudne. Anonymizácia postáv, hranie sa so slovíčkami, opakovanie niektorých slov (v origináli) dodávajú knihe zvláštny, svojský rytmus. Bolo to uhrančivé, temné, absurdné, mätúce. Kniha právom ocenená a mňa navnadila, aby som si tento chýbajúci kúsok z dejepisu ohľadom Severného Írska doplnila!
Listopád (Alena Mornštajnová, Host, 2021)- román o tom, čo by sa bolo stalo, keby bol november ´89 fiaskom. Bolo to prudko čitateľné, návykové. Knihu som hĺtala a nedokázala sa od nej odtrhnúť. Zároveň to nebolo prostoduché, ako knižky Třeštíkovej alebo Hartla (pardon!), a ak má byť niekto "inteligentný" spisovateľ bestsellerov, tak vždy budem držať palce Mornštajnovej, pretože sa snaží ísť práve do hĺbky a nezostať len na povrchu ako to robia vyššie spomenutý dvaja autori. Mornštajnová píše historické romány hlavne teda z obdobia po 2. sv.vojne, ale namiesto toho, aby možno zbytočne riešila politiku, skôr necháva popisy bežných ľudí, ako vládnuci režim pôsobí na nich. Inak, veľa recenzentov autorke vytýkalo, že nešla až tak do hĺbky ako napríklad pri Hane. Osobne som taký pocit nemala, autorka potrebovala vykresliť antiutópiu na relatívne malej ploche, a ak by som mala vybrať, takisto by som knihu rozšírila ešte aspoň o 50 strán, nech sa ešte viac rozohrá a rozpíše a nech ide ešte viac do detailov ohľadom tejto spoločnosti. Takže, môj ortieľ je pozitívny, a ak už chcete siahnuť po nejakej bestsellerovke, tak si Listopád určite zadovážte. Takýchto dystopií nikdy nie je dosť, keďže je pojem diktatúry v niektorých krajinách opäť tak IN...
Dívka, žena, jiné (Bernardine Evaristo, Host, 2020, prekl. Viktorie Hanišová)- na SR vydané pod menom Dievča, žena, iné (Inaque, 2021). 12 príbehov, 12 žien, ktoré v knihe viacmenej fungujú ako príbehy samy o sebe, aby na seba kde tu nadviazali. Na knihu som sa tešila dlho a konečne sa objavila v elektronickej podobe v miestnej knižnici, tak som si ju vypožičala. Knihu síce označujú ako feministickú, avšak mne skôr pripadá, že sa riešia gender a rasové otázky. Proste oslava inakosti! Ak sa tam už objavili feministické myšlienky, tak to bola pre mňa skôr kritika bieleho feminizmu a nadradenosti ohľadom toho. Zvláštny formátovaný text "akoby voľný verš v próze" mi vôbec nevadil, ľahko sa to čítalo a nevadila mi ani absencia dialógov. Hodnotné boli pre mňa vykreslenia prežívania postáv, kde boli niektoré lesbičky, niektoré nepriznané, zneužívanie žien všeobecne, nebinárne osoby a zároveň to porovnanie života ženy v minulosti a dnes. Myslím, že kniha právom vyhrala Bookerovu cenu a rozhodne u mňa lepšie ako bájne ospevovaná Chimamanda Ngozi Adichie!
Noční klub Mars (Rachel Kushner, Argo, 2020, prekl. Olga Bártová)- na Slovensku vydané ako Klub Mars (Inaque, 2020). Ak ste niekedy videli čo i len jednu epizódu seriálu Orange is the new black, tak tam nájdete isté podobnosti- popis života v ženskej väznici. Ale kniha nie je len svedectvom o väzení - je o USA, spoločnosti, trestnom práve, živote na ulici, živote vrstiev obyvateľstva, ktorí skôr žijú na okraji a nezapadajú do klasickej ukážky vzorovej americkej rodinky. Drogy, striptérky, detské zneužívanie, San Francisco, to všetko to tam je. Na môj vkus bol koniec prehnane "americký", ale posúďte sami.
Tých skvelých kníh bola tento rok veľká kopa, žiaľ by som sem písmená ťukala niekoľko dní, kým by som vám ich všetkých predstavila. Vo veľmi skratke ešte spomeniem napríklad Krv je len voda (Jana Micenková, Marenčin PT, 2021), Hillbilly Elegy: Kronika rodiny a kultúry v kríze (J.D.Vance, Tatran, 2017, prekl. Martin Djovčoš), Bezstarostnost (Karine Tuil, Garamond, 2017, Tomáš Havel), Voľnosť (Zadie Smith, Inaque, 2021, prekl. Aňa Ostrihoňová), Ako nakŕmiť diktátora (Witold Szabłowski, Absynt, 2020), Trianon- triumf a katastrofa (Roman Holec, Marenčin PT, 2020) atď.
Aké knihy zaujali tento rok vás? Máte svojho favorita? Alebo naopak, knihu, na ktorej vydanie ste sa veľmi tešili a nakoniec vás sklamala? (U mňa v tomto vedie Anomália od Hervé le Telliera.)
