Neviem, či ma neoblbovala, ale jedno je isté, tých päť minút bolo pre mňa hotovým utrpením- trvalo to priam nekonečne a doteraz (z presvedčenia) tvrdím, že sa tie ručičky na hodinách vôbec ani nehýbali.
Pred pár dňami som sedela na mieste zvanom pracovisko a nesedela som práve na tej najakčnejšej schôdzke. Ledabolo som sa pozrela na hodinky- schôdzka mala končiť do piatich minút, a tak som pohľad (už od) pohybujúcich sa ručičiek odtrhla a ďalej počúvala prednášajúcich a zrazu koniec, akoby za pár sekúnd.
Nebudem sa tu rozpisovať o nemenlivosti času ani o psychologickej podstate pozornosti, keď v prípade, ak sme niečím zaujatí, tak máme subjektívny pocit, že čas beží rýchlejšie. Skôr sa chcem dostať k inému aspektu, a to je to, čím ho vypĺňame.
Priateľ pred pár rokmi mastil online hru. Hral ju teda poriadne, myslím, že kvôli nej prokrastinoval pri písaní bakalárskej práce. Táto online hra ponúkala vo svojich funkcionalitách akýsi štatistický prehľad, kde sa mu ukázalo, že za uplynulý rok hral dokopy 41 dní. Viete koľko je to priemerne hodín denne? 9 hodín denne! 9! (Podotýkam, že s prokrastináciou skončil, bakalársku prácu odovzdal a ku tejto online hre sa po zverejnenej štatistike už nevrátil.)
A tak sa postupne dostávam k svojej téme- čím ten čas vyplniť? Posledné mesiace som často nad touto problematikou premýšľala. My ho naozaj žijeme len raz a nedokážeme ho vrátiť ani zopakovať. To znamená, že ani obyčajné umývanie riadu nebude dvakrát rovnaké. Vyvíjame sa v každej sekunde svojho života. Prečo si to častejšie neuvedomiť?!
To, akým spôsobom vyplníme čas, je naozaj len na nás. Prečo ho teda tráviť online hrami, sledovaním nezmyselných relácií v televízii (týmto pozdravujem fanúšikov Moja mama varí lepšie ako tvoja) alebo s ľuďmi, ktorí nás teda vo voľnom čase vôbec nebavia, ale čas s nimi trávime. Snažím sa apelovať na to, aby sme si uvedomili, čo by mohlo dať našej osobnosti niečo naviac. Myslím vec, akt, myšlienku, ktorá po vykonaní prinesie aj zmysluplný úžitok. Pre niekoho je to byť s milovanou osobou, alebo skočiť s dieťaťom na detské ihrisko namiesto toho, aby mu do ruky strčil mobil, nech sa dieťa hraje samo. Niekto iný strávi čas na jazykovom kurze, a opäť niekto ďalší si trpezlivo sadne a vyšije zložitý vzor na deku. Teda nielen byť, ale aj ho tráviť.
Pravdepodobne by sa to dalo nazvať potrebou sebaaktualizácie (alebo sebarealizácia podľa humanistického psychológa Maslowa). Pri čítaní jeho teórie mi napadla myšlienka, že možno mnohí o nejakú sebarealizáciu ani nestoja. Avšak napriek tomu tento článok zverejňujem a ukončujem výrokom Konrada Lorenza: "Objavil som chýbajúci článok medzi vyššími primátmi a civilizovaným (humánnym) ľudstvom- sme to my."
