V druhej ruke, samozrejme, trčí kabelka. Áno, myslím presne tú, ktorá váži približne päť kíl, a okrem potrebných vecí, ako je peňaženka, kľúče, a mobil, si v nich žena nosí papierové vreckovky, rúž, zrkadielko, púder, sponky do vlasov, gumičky do vlasov, nákupnú tašku, rôzne zľavové kartičky, žuvačky, ženské hygienické potreby, polovicu lekárničky, knižku/časopis/tablet, parfém alebo nejaký deodorant, foťák, slúchatká na počúvanie hudby. Má zmysel ešte pokračovať? Myslím si, že každý muž, ktorý už niekedy podržal na moment svojej priateľke či manželke tašku, si to dokáže predstaviť. Je to hotová činka na posilňovanie. Ak sa k tomu pridá, ešte preskakovanie cez mláky, uhýbanie sa na ceste okoloidúcim autám, ktoré v sychravom počasí naschvál zrýchlia pri prechode cez mláku, tak vy si všimnete už len to, že v puse a na zvyšku tela máte blato. Takže, späť k téme, ak si to všetko zrátate, energetický výdaj je dvakrát taký veľký.
Potom tu ešte nastáva uhýbanie s dáždnikom na ulici. Hlavne, ak je tá ulica preplnená a vy sa niekam ponáhľate. Kľučkujete medzi davmi, dáždnik dávate doprava a doľava, pomaly ste rovnako mokrá akoby ten dáždnik ani neexistoval. V týchto prípadoch si už kabát musím rozopnúť, pretože s dychom ledva stačím a je mi teplo. Potom vchádzam od obchodu, potrebujem niečo „životudôležité“, bez čoho nevydržím už ani jeden deň. Hneď pri vchode sa takmer šmyknem na mláke, ktorú tu nechávajú za sebou dáždniky a ich majitelia. Skúšať sa mi nechce, pretože ľud v snahe ukryť sa pred dažďom, vchádza taktiež do obchodov, a nakoľko asi má pocit, že sa blíži koniec sveta, tak vykupuje hlava-nehlava.
Oukej, tak tu je koniec, idem domov z mesta. Vychádzam z obchodu, možno ešte vbehnem do potravín, pretože mlieko a chlieb sa už doma minuli. Vonku samozrejme prší, tak roztváram znovu dáždnik a utekám na električku. Lístok nemám, ale viem, že na tej zastávke je automat. Strkám mincu do automatu, hups, nejaký vtipálek zapchal priehradku na mince. Sledujem hodinky, o dve minúty mi príde spoj, utekám na zastávku oproti, kde automat nefunguje, hlási poruchu. Tak rýchlo, ešte je tu novinový stánok, na slečnu až kričím: „jeden celý lístok“, vhodím mince na pult a utekám k pribiehajúcej električke. Nasadám, štikám lístok. Odľahlo mi, električka ma nezrazila, a ešte som ju aj stihla. Tak, ešte musím stihnúť prestup, mihá sa mi hlavou. Keď o desať minút vystupujem, môj prestupný spoj je na odchode. Ďalší príde o pätnásť minút. Do pätnástich minút to stihnem aj domov a vydávam sa na cestu cez rozbahnené ulice a „mlákychrliace“ autá. Dáždnik si už neotváram, len kráčam domov. Počas mojej cesty porazenej počasím si neustále naprávam sukňu, ktorá akoby sa tiež zbláznila a vyhŕňa sa hore a hore...
Keď konečne vpadnem do bytu, sukňu mám vykasanú až nad pupok, z kabáta mi kvapká, očné tiene mám rozmazané a na silonkách mi beží krásne očko. To bol ale deň...Dovoľte mi, aby som daždivé počasie dokončila citátom z knihy Starec a more: „Človeka je možné zničiť, ale nie poraziť.“
