Tak ho skúsim zadať do vyhliadavača, a tam mi určite vybehnú všetci Janovia, ktorých Facebook pozná. Facebook ho aj našiel, a hneď na vrchu stránky mi zobrazilo, že my dvaja priatelia nie sme. Tak som mu napísala správu, že mu prajem teda všetko dobré k meninám...
Ona bola úplný opak mňa. Kebyže sa na ulici stretneme, asi prejdeme jedna okolo druhej bez povšimnutia. Hudobným vkusom, napozeranými filmami či knihami, jedálničkom, odskúšanými chlapmi, farbou vlasov. Úplný opak. Niečo nás aj tak dalo dohromady. A kým máte kamarátov, ktorí sú aj po siedmich rokoch len kamaráti, tak v tomto prípade som vedela už po pár mesiacoch, že ona sa zaradila do mojej nepočetnej skupinky priateľov.
Iné priateľstvá len trvajú. Trvajú roky, rokúce. A vy sa po rokoch pýtate prečo. Stretnutia sú čoraz viac napätejšie, uhýbanie pohľadov, zatajovanie. Pomaly si uvedomujete, že jediná téma, ktorú máte spoločnú je komentovanie počasie. A dokonca, aj to vám lezie na nervy. Pretože, kým vy máte chuť na mierne podnebie so svetríkom, tak tá druhá osoba sa s vami háda o tom, že najlepšie počasie je dusné, letné počasie, a snaží sa vás o tom silou-mocou presvedčiť. Čo nás teda ešte spája? Možno len tie minulé roky...
Niekedy sú tu priateľstvá, ktoré vznikli, ale okolnosti tých dvoch oddelili. Keď sa zrazu vidíte po dvoch rokoch, akoby sa ani nič nezmenilo. Čakanie na autobus, veľké objatie, za pár hodín vyrozprávané, čo sa počas uplynulých dvoch rokov stalo, žiadne ticho, len štebot dvoch ukecaných vrabčiakov.
Potom tu máme zvláštne prípady priateľstva. Také, ktoré začínajú len suchým pozdravom, opisovaním domácich úloh v šatni, neskôr len letmého kamarátstva s občasnými stretnutiami, ktoré postupne prerastú v dôveru hlbokú, akú majú tie najhlbšie studne, až si zrazu uvedomíte, že už to dávno kamarátstvo ani priateľstvo nie je. Ale to je iná kapitola, ale začalo to priateľstvom...
Toľko typov, toľko možností, toľko ciest...
