Mišo a Evka chodili spolu. Chodili spolu dlho, rodiny sa už navzájom poznali, navštevovali sa, na Vianoce sa vzájomne kupovali darčeky, a aj Evka dostala vždy darček od Mišových rodičov.
Mišova mama a Evka, kamarátili sa. Kamarátili sa spolu od prvej chvíle, ako Mišo Evku predstavil aj rodičom. Niekedy si ľudia proste padnú do oka, nezávisle od pohlavia, veku, zamestnania a iných milión premenných si ony dve do oka padli. Od prvej chvíle bolo, čo rozprávať, našli si tú spoločnú nôtu. Chodili spolu nakupovať, nosili si pomaranče, ak bola niektorá z nich chorá, často si len tak zavolali, aby si poklebetili. Jednoducho, ideálny vzťah. Ibaže nakoniec, ideálnym vzťahom nebol vzťah Evky a Miša. Oni sa rozišli, dôvody rozchodu sú irelevantné. Ale teraz čo bude s priateľstvom Evky a Mišovej mamy? Nie je zvláštne, ak príde Mišo k rodičom a v obývačke nájde Evku so svojou mamou ako kávičkujú? Nie je to ešte zvláštnejšie, keď Mišo príde k rodičom predstaviť novú priateľku, ale Evka s mamou v obývačke kávičkujú? Nie, nie sú to žiadne naprieky. Evka aj Mišo sú z rozchodom zmierený, späť k sebe sa vrátiť nechcú, dokonca aj Mišovej mame sa nová priateľka syna páči, lenže... Ak vzniknú priateľské vzťahy medzi z jedných partnerov a rodinnými príslušníkmi toho druhého partnera alebo medzi z jedných partnerov a priateľmi druhého partnera, musí sa to aj medzi treťou stranou končiť rozchodom?
Ja som si myslela, že nie, nie je to možné. Aj keby sa neviem ako veľmi zle rozišli dvaja ľudia, priatelia z tretej strany zostanú priateľmi. Nebudem rozpisovať všetky prípady, keď som sa vo svojej viere sklamala a postupne si uznala porážku, že som pravdu nemala. Najbolestivejšie zistenie? Jeho nová priateľka na mňa vždy škaredo gánila, keď sme sa náhodou stretli na ulici, keď sme si zamávali z auta, keď sme v miestnych potravinách prehodili slovko-dve. Ak tam nebola nová priateľka, tak sme sa aj porozprávali, sadli, vyrozprávali. Postupne aj tých sloviek-dve bolo menej a menej, už len pokývanie hlavou. Až raz v jeden večer, keď si človek myslí, že znovu napraví svet k lepšiemu, dvihne telefón a chce ho zavolať na pivo.
- Kto je tam?- ozve sa hlas asi po dvadsiatom zvonení.
- Čaau! To som ja!- usmievam sa mobilného zariadenia.
- Kto ja?- ozýva sa netrpezlivý hlas.
- Ja, Aďa. Ty už nemáš moje číslo?- pýtam sa uvedomujúc si novú situáciu.
- No, nie nemám. Deje sa niečo?- ozýva sa tichšie.
- Tak, či náhodou nemáš chuť si sadnúť a pokecať.- vravím.
- Prepáč, ani nie. Musím končiť. Papa!- a skladá.
Tak, taký to je pocit. Rozchod s treťou stranou...
Ps. Zažili ste? Je to možné, nie je to možné? Som zvedavá na vaše komentáre.
