chladničkám, kde majú uložené mliečne výrobky. Stála tam tehotná žena vo vysokom štádiu gravidity. Podľa pohybov by sa rada dostala k chladničke, ktorá v sebe ukrývala jogurty, ale práve pred tou chladničkou sa rozhodli pozhovárať dvaja robotníci, ktorým musela nedávno skončiť šichta súdiac podľa ich pracovného oblečenia. Tehotná sa na nich pozrela a slušne sa ozvala: "S dovolením!". Robotníci nič, ďalej pokračovali v konverzácii. Tehotná sa nedala, opäť sa ozvala, dvakrát, trikrát a na štvrtýkrát trošku zvýšila hlas: "Haló!"
To si ju už páni štyridsiatnici všimli. Zarehotali sa, posunuli sa o pol metra a ďalej si tam niečo vykecávali. Myslela som si, že tým príbeh hasne. Tehotná si zoberie jogurty a zmizne. Ale to sa nestalo. Môj pohľad upútala divná scéna, keď si tehotná otvorila chladničku, trošku sa naklonila po jogurt, ktorý bol na nižšej poličke. Jednou rukou držala dvere chladničky, druhou rukou sa snažila dosiahnuť na výrobok. Šlo to ťažšie, bolo očividné, že jej brucho už predstavuje riadnu ťarchu.
Zrazu jeden z chlapov sa odlepil od konverzácie, otočil sa k nič netušiacej tehotnej a zozadu sa na ňu začal tískať. Svoj rozkrok nasmeroval práve na jej pozadie, ktorým len tak-tak vyvažovala svoj váhový prírastok. Onemela som a ak by som nemala rúško, pravdepodobne by bolo vidieť ako mám ústa dokorán. Chvalabohu, tehuľka duchaprítomne zareagovala, okamžite sa postavila, otočila sa smerom k dotieravému chlapovi a niečo vykríkla. Ak si dobre spomínam, tak: "Čo to robíte?"
To už ale tí dvaja rehotajúc odchádzali preč smerom preč k pokladni. Tehotná sa neveriacky dívala navôkol a hľadala niekoho, kto by to bol videl, kto by sa jej zastal, kto by jej možno pomohol alebo aspoň upokojil. Myslím, že ak by tehotná žena nemala rúško, tak uvidím ako má ústa dokorán. Pohladila si bruško, vrátila sa k svojmu košíku, vložila do neho ten osudný jogurt a jemne knísavým pohybom odchádzala do ďalšej uličky...
Zozadu ešte bolo vidieť, že má sandále na nízkom podpätku, zelené tehotenské kraťasy s trakmi ku kolenám a pod nimi obyčajné biele tričko. Nič vyzývavé podľa môjho hodnotenia, aj keď samozrejme plne viem, že vyzývavé oblečenie nie je pozvánkou k obťažovaniu. Pomyslíte si, že čím pochybila tá mladá žena, že sa jej toto stalo? Dá sa vôbec povedať, že to bola jej vina? Mala sa tým mužom oblúkom vyhnúť, naložiť do košíka zvyšné veci a po jogurt sa vrátiť, keď tam bude priestor čistý? Prečo by im nemohla povedať "s dovolením" a vo verejnom priestore sa dostať k veci, ktorú potrebuje? Čím to je, že toto sa deje na dennom poriadku a často práve obete sú ešte odsudzované? Ozvali by ste sa vy, keby ste si niečo také všimli? Boli by ste schopní upozorniť mužov, že toto sa nerobí? Podali by ste pomocnú ruku žene?
O 3,5 mesiaca neskôr:
Je október a ja už v rukách držím svojho syna, ktorého som bezprostredne po incidente pohladila, len aby som sa presvedčila, že on je v poriadku. A síce prešli mesiace, a dalo by sa povedať, že sa mi nič "také zlé" nestalo, tak stále na to myslím. Lebo sa mi síce nič "také zlé" nestalo, ale je to záležitosť, ktorá by sa nemala stávať vôbec. A budem sa snažiť, toto moje maličké bábätko vychovať tak, aby aj on pochopil, že toto v poriadku nie je.
