Keď pred pár rokmi umrela moja prababka, vtedy stará mama povedala zvláštnu vec. -Teraz, som už dospelá, už nemám ani jedného rodiča.- a odvtedy mi táto veta zostala v hlave. Rozhodne je to tak, človek si myslí, že v dospelosti ich už nebude potrebovať a zrazu nastane situácia, keď vám životnú pravdu nevysvetlí lepšie nikto iný.
V ten štvrtok večer mal byť ako každý iný. Ďurianová s bielymi zubami čítala večerné správy, dnes mala kruhy pod očami, darmo, už aj ona starne. Mama sedela v kresle a počúvala tie pochmúrne novinky zo sveta správ. Zrazu buchli dvere a do obývačky vbehla jej dcéra. Usedavo plakala, tá silná dcéra, ktorá na sebe na sebe nikdy nedá nič poznať. Tá silná dcéra, ktorá si vždy vystačí sama. A teraz tá slabá dcéra, ktorá v koncoch prišla za mamou. Avšak, kým mama stihla čokoľvek povedať, opäť buchli dvere a do obývačky ako víchrica vtrhla druhá dcéra. Aj táto vzlykala a nebola schopná povedať slova. Bola to prezvláštna situácia- obom lámali srdce muži a obe potrebovali svoju mamu. Tú, ktorá ich pozná od malička- jedinú, ktorá ich mohla utíšiť.
Duša matky v týchto chvíľach urobí pre svoje deti čokoľvek. Svoje deti ochraňujú pred útokom levov, aj keby mali v tom boji padnúť. V ten večer nasledoval rozhovor dcér s matkou, a verte, že takéto chvíle majú neuveriteľné čaro. Je to jedna z najintímnejších chvíľ medzi rodičom a ich dieťaťom. Jedine matka ich pozná úplne od začiatku... Dcéry po pár minútach utreli svoj slzy a boli schopné znovu čeliť životu, ich mama im dokázala vliať nádej a povzbudiť, aby znovu dokázali čeliť životu so vztýčenou hlavou.
Mama je ako zázrak a chcem navždy zostať jej dieťaťom...
