Idem ráno po ulici, zababušená až po krk, vietor fúka a šialene sa prehrabáva v mojich práve učesaných vlasoch. Líca červené, nadýchnem sa. A je to tu. Keď to pocítim, väčšinou mnou prebehne nejaký závan. Kiežby niekedy trval dlhšie. Ulica je hneď krajšia, vidíte zmysel aj v tom, kde ste predtým nič podobné nevideli. Smiešne. Vtedy je všetko tak jednoduché. Len ste a idete. Kým dôjdem po zastávku a uvidím čierne tváre trúchliacich ľudí, radosť z niečoho nadpozemského ma prejde. Opäť všedný život. A pocit každodennosti si stihol vybrať svoju daň. Nastupujem do autobusu ako milión ďalších ľudí v tom okamihu. Sadám si k obyčajnej babičke, ktorá hundre na dôchodkovú reformu. Príjemná predstava- o 40 rokov skončím ako ona. Napráva si šatku, ktorá svojim pôvodom pripomína dedinské trhy.
Autobus vyráža svoju cestu naprieč betónom a zdoláva prekážky hromadnej dopravy. Ľudia vystupujú a nastupujú, babička sedí pri mne.
Pohľad z okna- chmúrno. Domy sa mihajú a kým si zvyknem na okolie, keď práve stojíme na červenú, už utekáme. Zákruta za zákrutou, ktovie čo na mňa čaká za každou jednotlivou. Tu by mi nepomohol ani periskop. Prečo? Šofér jazdí tak prudko a s chvatom, že udržať sa na nohách je priam neuskutočniteľné. Držím sa, babička sa drží náhodou mojej ruky a kedy-tedy sa na mňa usmeje svojim vľúdnym bezzubým úsmevom. Možno je bezdomovkyňa, stihne mi preblesknúť hlavou.
Držíme sa všetci. Ja sa držím sedadla, muž nado mnou držadla nado mnou. Každý sa pokúša udržať sa a nespadnúť. Akejsi neznámej žene padá na zem kabelka. Muž nado mnou jej ju podáva. Ona vrhne nesmelý úsmev, on úsmev dominantného zvieraťa. Smutné. Ešte aj tu, v obyčajnom autobuse, vrháme navzájom akési naučené pózy. Jeden je vždy silnejší a ten druhý mu vždy podľahne. Ktovie aké by to bolo, keby sa tí dvaja poznali. Možno by sa takto dopĺňali, jeden druhého. Dokonalé.
Babička vystupuje, terigá sa krok po kroku s taškami k východu. Neznámy muž sadá na jej miesto a ja vstávam neznámej žene. Muž jej daromne podal tú kabelku. Keď si potrebovala sadnúť, tak na pomoc som jej ostala ja.
Takže stojím. Cítim pocit nebezpečia, doteraz som sedela, podo mnou sedadlo, vedľa mňa okno. Teraz cítim už len podlahu, spod ktorej sa mi neisto marí, že spadnem. Vidím známu zastávku- musím vystúpiť. Pri pohľade na tých dvoch si ešte raz pomyslím na teóriu o slabých a silných, ktovie, ktorí z nich prežije. Vystúpim.
Už pri otvorených dverách ma zamrazí chlad, ale ako motýľ sa mi do duše opäť vkradne myšlienka, že som.
Cítim ten pocit, čo som mala ešte ráno, je tu. Usmejem sa do sychravého počasia, strčím ruky do vrecák čo najhlbšie a urobím prvý krok smerom von. Na zastávke je rušno, narážajú do mňa, ale necítim sa zbytočná. Som. Kráčam. Snažím sa kráčať pomaly, aby som tú chvíľu vychutnala, nejde mi to. Čo už, povaha človeka sa nezaprie- je mi zima.
