- Som tebou posadnutá. Čo mám robiť?- povedala som mu bez okolkov.
- V prvom rade ma nevyrušuj. Čítam knihu. - odsekol.
Fajn, pomyslela som si, opäť som totálne zrušená. Akoby som neexistovala. Dívala som sa naňho a vôbec, premýšľala som, čo on pre mňa znamená. Naozaj všetko?
Máme vôbec budúcnosť? Prečo je povaha človeka, taká blbá. To naozaj netuším. Chvíľami, keď máte pocit, že máte všetko, tak vás začnú trápiť pochybnosti. Zožierajú vnútro človeka, kým tomu človeku tam neostane iba holá púšť ničoty. Snáď to bude tak, že každá pochybnosť má zrniečko pravdy. Týmto odôvodňujem aj moju žiarlivosť.
Teda, na vysvetlenie: možno to, že som extra šialene bláznivo žiarlivá, znamená to, že mám dôvod žiarliť. Pretože niečo v tom bude. (Nahováram si, že v tom bude môj šiesty zmysel.) Asi cítim, že moja domnienka má opodstatnenie.
Tak sa mi vírili myšlienky hlavou, keď kniha sa s buchotom zavrela. On sa na mňa vrhol. Ja som sa poddala. Ako vždy. Bravúrne, s ováciami, búrlivo, neskrotne, násytne, pažravo. Neustále a znova.
- Milujem ťa!- hlesla som na konci.
- Tak potom si blázon.- odvetil.
- Bolí ma to, keď ma odbíjaš.- povedala som ticho. Človeka neustále trápia pochybnosti, a za každým stromom vidí svoje vymyslené vidiny. Mňa trápili pochybnosti tiež, a neustále som si v mysli vymýšľala tie najdivokejšie scenáre. Videla som ho ako je ženatý s inou, ako okolo neho pobehujú deti, ktoré nie sú moje, a proste tie najbláznivejšie predstavy, ktorými som si iba jatrila dušu. A aj teraz, keď som cítila, že sme spolu, zrazu hop, a on už bol na míle ďaleko. Nedalo sa dotknúť jeho vnútra, nedalo. Postavil si tam nejaký múr, cez ktorý som ja nedokázala ani nakuknúť, nieto preliezť ba dokonca ho zbúrať.
Dlho, predlho som premýšľala, čo je dôvodom, že ten múr tam je. Avšak som akokoľvek pátrala, nič sa mi nepodarilo zistiť.
A vždy, keď som to už-už chcela vzdať. Zrazu prišla hlboká, tmavá noc a on si ma v spánku k sebe pritiahol. Vtedy sa to všetko zmenilo. Podvedome som v jeho ja prebývala. Držal ma silno, a ja som dýchala úplne tichučko len, aby táto chvíľa nepominula. Voňať vôňu jeho pokožky, to bola tá najlepšia voňavka, akú kedy kto stvoril. Taká sladká ako kúpalisko v júli, naplnené pestrofarebnými plavkami, dusným vzduchom, krikom, smiechom, špliechaním. A zároveň taká korenistá plná severného štipľavého vetra, ktorá preniká pod každú bundu, pod každý štvorcový centimeter pokožky. Tieto vône sa vinú v každom mojom nádychu, keď sa ho snažím vstrebať do seba. Už len jeden dych a ukončím to, pôjdem spať, víri sa mi hlavou. Nuž, ale je to nemožné. Pomaly nosom sa približujem k jeho vlasom a jediná vec, čo cítim, je tá blízkosť. Možno ma objíma iba v spánku, možno má byť objímaný niekto úplne iný. Ale teraz som tu ja, a všetky svoje negatívne pocity sa snažím vtesnať do najspodnejšej zásuvky.
Vône. Cez tie človek vidí, hovorí, počuje. Nič iba vôňa daného človeka. To je všetko čo mi k poznaniu stačí. Dobrá kniha vonia inak ako všetky ostatné. Dobrú kávu ucítiť za každou stenou. Proste dobré veci voňajú už zďaleka. To je vôňa.
November ustupuje, pomaly nadíde december. Často sedím v okne, tak ako v máji a dívam sa von. Obrazovky ešte vždy iba blikajú, páriky už nevidno, každý sa stiahol do tepla. Tých niekoľko odvážlivcov, tiež prejde chuť, túlať sa po vonku, len čo im šály zatrepocú v šialenom vetre.
-Ahoj.- pozdraví sa mi ako prichádza z práce.
- Je december.- šepnem.
- Čo sa deje?- podíde ku mne, postaví ma, sadne na moje miesto, a ja mu klesnem na kolená. Rukami ma objíme, len tak sedíme a dívame sa.
- Celý tento svet...- nedokončím.
- Rozumiem.- povie do mĺkvej izby.
Sedíme. Sedíme obaja jeden na druhom, prepletený, dívajúc sa na svet.
