Týždeň som začal ako zvyčajne, vážením na váhe. V pondelok ráno nebola až taká kamarátska a ukázala mi 82,1 kg. O to viac som musel ísť v ten deň do gymu. Aj keď som si dal takú viac povediac pohodovku, zabralo to a večer pred spaním som mal chvalabohu 81,8kg. Pondelok, utorok a stredu som robil v supermarkete, vždy večer. Každý deň som mal rozrobené niečo inakšie a preto som sa do gymu zase dostal až vo štvrtok. Strašne mi to chýbalo, pretože organizmus si pomali ale isto zvyká na viac záťaže. Pred rokom a pol som prihlásil do toho istého gymu aj moju, viac ako 50 ročnú mamu. Veľmi sa jej to zapáčilo a po ťažkom začiatku si už týždeň bez gymu len ťažko predstaví. Tak isto ako mne, aj jej gym energiu dodáva, nie berie. Človek sa cíti perfektne a plný energie po kvalitnom pobyte v gyme. Ani neviem ako, ale ten čas akoby bežal. Je to asi preto, že tu už od soboty neprestajne a výdatne prší. Za 5 dní skoro 50 centimetrov vody. Sneh je dávno v háji a mama strávila utorok celý deň hromžením, keď ju hneď ráno nejaký idiot celú ošpliechal autom. Ešte aj večer, keď som prišiel domov z roboty, tak sa nevedela zastaviť. Konštantný dážď na dobrej nálade vôbec nepridá, naopak je to hlboko depresívna forma počasia. Mňa v utorok potešila aspoň váha. Ráno sa zastavila na 81,4 kg. A aj keď večer už bola naspäť na 82,4, ráno bola naspäť na 81,5 kg. Dobré znamenie? Dúfam, že áno. No a v stredu začali aj moje problémy s domácou sieťou. Po dlhom váhaní som sa rozhodol prečistiť môj zamorený počítač. Keď sa mi to nejak po pol dni podarilo, prestala mi fungovať sieť na internet. Preinštalovávať sieť. Nevyšlo. Reštaurovať systém do predošlého stavu mi pomohlo odmraziť počítať, ale sieť bola stále nadutá, a ani za toho pána sa nechcela spustiť. Tesne pred odchodom do roboty sa mi ani neviem ako podarilo pretiahnuť prvé dáta cez sieť. Načase - pomyslel som si. No keď som sa aj z mamou vrátil večer z roboty, všetko bolo zase po starom. Skoro ma trafil šľak. Ani hodinka prosenia, kopania či vyhrážania sa počítaču nepomohla. No a keďže som mal naplánované v ten večer ísť pozrieť môjho milého, tak som to nadávajúc vzdal. Hneď po príchode ku Seanovi som si musel trocha drgnúť, aby som sa odreagoval, pretože som bol tak očividne nahnevaný, že mi to až iskrilo z očí. No a keď si ja trocha drgnem, tak si musím aj niečo zajesť. Od zlosti som si dal všetky možné zemiakové lupienky a iné somarinky, aby som si obalil nervy . Asi to na mňa pôsobí ako droga a vcelku ma to upokojilo. Po pár drinkoch sme sa vybrali spať. A ja mám strašne rád, keď s nami spia naše deti. Tak totižto voláme jeho psa a mačku (obidvaja biely), ktorí majú ešte aj skoro rovnakú veľkosť. Mačka pri hlave, pes pri nohe a Sean na mne. Našťastie on doma nemá váhu, takže som sa nemohol odvážiť večer ani ráno. Ale cítil som, že som to asi troška prehnal.
Keď nerátam prevaľovanie z jednej strany postele na druhú, tak musím povedať, že do obeda sme toho veľa nespravili. Potom sme sa premiestnili na gauč, kde sme si pozreli trápnu inauguráciu amerického prezidenta. Neviem, či sme sa až tak nudili alebo sme iba dúfali, že uvidíme nejaké zhnité ovocie na jeho čerstvo novučičkej limuzíne. No okrem snehovej gule a trocha dymovnice sa nič zvláštne neudialo. Možno aj preto, že počet policajtov niekoľkokrát prevyšoval počet ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na toto divadielko. Aspoň tak to vypadalo. Podvečer som išiel vyzdvihnúť mamu od doktora a hybaj ho domov. V žalúdku mi už veselo vyhrávali cigáni a ja som nevedel, či to do večere vydržím. Nevydržal. Mama takisto veľa nepomohla, keď vybrala klobásu z chladničky, hneď ako sme prišli domov. Dal som si však iba päť koliesok a netrpezlivo čakal na moje vyprážané filé so zemiakovou kašou. Zatiaľ čo mama kuchtila, ja som sa trápil s počítačmi. Konečne sa mi podarilo ich ako tak spojazdniť, aj keď viem, že som vlastne iba dal na nohu druhú ponožku, no nezaplátal dieru na prvej. Tie koťuhi mi ešte dajú zabrať. Po výdatnej večeri som si na chvíľku ľahol. Prišla na mňa únava. No keďže som vedel, že dnes budem písať tento blog, musel som ísť do gymu. Však by som sa od hanby prepadol, keby som vám musel napísať, že som naspäť nad 83 kilogramov. V polospánku som sa obliekol a o pol desiatej večer dorazil do gymu. Dal som si riadne zabrať a výsledok sa dostavil. Dnes sa vôbec nemusím hanbiť za to, že mám už 81,6 kg. Ak si tú váhu udržím do konca januára, tak som splnil svoj prvý cieľ. Ako sa mi bude dariť ďalej v mojej diéte sa dozviete čoskoro. Mirec
Dnes Vám v prílohe predstavujem Auroru. Psíka, ktorého sme dali Seanovej mame na jej 50-te narodeniny. Od jej útleho detstva, až po prvý sneh.
