Pozorujem striedavo výtvarné diela a zaujímavé postavičky znalcov umenia. Znalci majú extravagantné oblečenie sekondhendového typu, bradu, pírsing alebo aspoň zaujívavú tvár. No a hlavne čiapku. A zrejme pod tou čiapkou sú ukryté schopnosti , ktoré ja nemám. Napríklad schopnosť pochopiť, že modrá čiara namaľovaná na dvojmetrovom plátne sa nemôže volať ináč než „ Vyznanie“ a že bronzová guľa v strede miestnosti je predsa „Transcendentalny dialóg schizoega“. Znalci to majú pod čapicou. Znalkyne to majú zase pod pestrými sukničkami navlečenými na nohaviciach. Tak rád by som niektorú z tých nosatých bytostí zbalil ale keď vidím s akým údivom porovnávajú výtvarné diela s tým, čo zaiste maľujú aj ony samé tak sa cítim bezmocný s tou mojou základnou baličskou technikou. Už z tónu mojho hlasu by vycítili, že ja si rád vypočujem aj M. Jasksona, že mám radšej šťavnatý bravčový rezeň než vegetariánsku voňavú blbosť, že som v živote neprečítal ani jednu ezoterickú knihu, že som ešte nedorástol na ich úroveň, že vôbec neroumiem tomu, o čo tu ide.
Zaiste ide o veľa. Aj preto tam napriek všetkému chodím rád a snažím sa vnímať a pochopiť. A raz to určite pochopím, podám si ruku so všetkými bradatými znalcami a zbalím všetky nosaté znalkyne.
