Herec

Možno bolo okno až príliš zahmlené, možno som sa nedíval pozorne ale v očiach starého herca som videl len smútok, sklamanie a zmätok z tejto doby, v ktorej už on žiadny naozajstný potlesk nezažije. Strašne som sa bál, že v tej životom ubitej postave vidím seba v neskorej jeseni života, ako s hlavou plnou pekných ale mučivých spomienok na mladosť stojím v daždi na zastávke a nechápem prečo sa mi nikto nepozdraví, neprihovorí, prečo tak málo rozumiem  tomu, čo sa okolo mňa deje, prečo som neviditeľný.
Zbabelo som si prial nech sa už električka pohne, nech sa mi realita nepchá takto nekompromisne pred oči, nech som už s kámošmi na pive...nech sa zase oklamem, že som večne mladý a nesmrteľný. Pohla sa.  Sledoval som môjho rozprávkového herca až do chvíle, kým sa mi úplne stratil z dohľadu. Paličkou mával svojmu publiku, ľuďom natlačeným v dopravnom prostriedku. V ten deň sa určite nikam nechystal, v ten deň mal v pláne čakať až do tmy na všetky električky.
V jednej z nich som bol a nesmelo som ti vrátil tvoj pozdrav. Nestál si tam zbytočne.