Architektúra vlnitého plechu, neomietnutých tehál a igelitových okien. Doskami obité, trámami podopreté liahne zadymených ľudí. Strakaté izby, v ktorých vládne zákon rodiny. Svet poprepletaný blatistými chodníčkami. Od chalupy k chalupe, od smetiska k latríne, od švagra k bratovi, od úžerníka k deťom, od rána do večera. Do problémov, do basy a späť.
Bruchatí otcovia početných rodín sa hrejú na slnku, sledujú svoje sústavne tehotné samice. Ruky potetované väzenskými vzormi vzbudzujú rešpekt. Vedia držať nože a sekery, vedia udrieť drzú ženu. Kým sa v otĺčenom hrnci dovarí polievka zo šťavnatého bitúnkového odpadu cigánky vešajú na ploty farebné prádlo, deravé koberce a tešia sa aké sú šikovné gazdinky. Skoro ako gadžovky. Decká dobre vedia, že sú obrnené voči všetkým chorobám a tak žujú všeličo, čo nájdu na zemi a pod zemou. Lížu si zasoplené zašpinené paprčky a netušia, čo sú to palacinky so šľahačkou. Nechýbajú im. Nastavujú slnku hnedé telíčka, chvália sa pipíkmi a pišulkami, ktorými raz dobijú celý neplodný svet. Ktorýsi pes zaskučal, keď mu nešetrná detská noha šliapla na brucho, ktorási pubertálna ruka siahla na zrejúce kozičky svojej trinásťročnej sestry, ktorýsi politik zase naberá týchto ľudí do úst a rieši problémy. Pes prežije a požerie ešte množstvo zdochlín, sestra neskôr dá, porodí degeneráta a politik zbohatne na prázdnych slovách. Cigánsky boh sa na to díva a riadi život prostredníctvom satelitov pripevnených na každej chatrči. Tie najcennejšie posolsvá pre svoj ľud nahráva na video zo záložne. Chlapci, budúci hrdí kriminálnici, sa učia kvíkajúce bojové umenia a dievčatá si podľa filmových vzorov prefarbujú vlasy na blond. Umyješ ju, navoniaš a ak nie si rasista, máš sexbombu akej niet páru. Ak si trúfaš. Gádžo.
Na konci sveta padá dážď. Potkanie chvostíky miznú pod múrmi ako jašteričky, vietor roznáša pach výkalov, sedemdecka pálenky a ušúľaná cigaretka hrejú v izbe plnej čierných očí. Chatrná strecha drží a chráni. Potok z osady odnáša odpadky. Nechce ale musí aj keď je krásny, podhorský. Plastové fľaše, tégliky a vložky žien, čo práve nie sú tehotné priplávajú možno až do mora ako neekologické, nepísané pozdravy od ľudí, čo tancujú spontánne na akúkoľvek muziku, spievajú srdcervúce piesne prefajčeným hlasom a ich reč napriek tomu, že ju nik nechce, stále žije a je pre nás rovnako nezrozumiteľná ako oni sami. Tam, kde je reč deravá, zapláta ju prízvuk a ukradnuté slová sú razom pocigánčené. Dik more aké jednoduché.
Zabudli strúhať husle, stali sa z nich právnici samoukovia. Čiernovlasé, všivavé, nevzdelané ale chytrácke hady, čo sa prešmyknú cez každý paragraf aby uchránili svoje ľudské práva a slobody. Na život a na smrť bojujú s bielymi úradmi, vrieskajú a smrdia po chodbách počas stránkových dní. Bičom alebo chlebom? Nikto nevie, všetci o tom len rozprávaju. Nahádzaní do jedného vreca, vysypaní na jednu kopu, odsúdení na hnedú cigánsku kožu až do konca života. V niečom majú pravdu a v niečom zas hrozne klamú. Pravdu nevysvetlia, za klamstvá ich potrestáme. Korytá už nikomu netreba, o medenom kotlíku sa spieva v jednom slávnom muzikáli, zo zlodejov koní sú len balady. Osady stoja, odpudzujú, dráždia.
Z hrdzavej rúry vystrčenej cez dieru v stene stúpa k nebu dym a v ňom ďalšia časť Slovenského raja. Strom za stromom sa presúva do nebeského lesa. Cigáni pôjdu rovno tam. Keď dospievajú všetky svoje piesne, keď vyžalujú všetky svoje krivdy, keď im už úplne nikto neuverí, keď sa navždy rozpadnú tie džavotajúce osady na konci sveta.
