ReKapitulácia ?

Každý večer chvíľu trvá, kým zaspím. Rekapitulujem deň a v hlave mi víri kopec nápadov, plánov, myšlienok na to , čo nesmiem zabudnúť spraviť na ďalší deň. Aby som bola presná, nedeje sa to všetko večer, skôr v noci. V noci mi to myslí najlepšie. Vtedy ma napadajú aj najlepšie námety na blog, dokonca niekedy aj s pointou. Ale v noci sa mi ich písať nechce. Veď ráno je múdrejšie večera, alebo čo môžeš odložiť na zajtra, prečo by si robil dnes?A tak samozrejme ráno zabudnem obvykle na väčšinu vecí, ktoré som si v noci naplánovala. Občas si aj spomeniem na to, o čom som chcela napísať. Lenže môj ranný rituál nepustí.Spravím si kávu, sadnem si k počítaču, k netu a dennej „tlači“, skontrolujem si maily a pod. Okrem SME si denne prečítam aj blogy. No asi nie všetky. Ale väčšinu. Začnem tým, že si „preklikám“ mojich obľúbencov, či prispeli niečím novým a potom čítam aj ostatných ak ma niečím zaujmú. A čím viac čítam, tým viac zisťujem, že o tom, o čom som chcela písať ja, už napísal niekto iný a ja to zrejme nenapíšem lepšie. Možno by som to napísala inak, ale cítila by som sa ako zlodej témy.No tým som sa cítila aj predvčerom. Bola som v knižnici a požičala som si okrem iných kníh aj knihu od Roberta Fulghuma:“ Všetko, čo potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole“. Sotva som prišla domov, začala som si ju čítať. Pri čítaní jeho zážitkov, myšlienok, úvah a point mi pohrával úsmev na perách. Až kým som neprišla po príbeh o skrývačke. Vtedy mi úsmev zamrzol. Lebo o tejto detskej hre som písala v jednom z prvých mojich blogov. Je mi jasné, že pán Fulghum to napísal výstižnejšie a lepšie ako ja, pretože môj článok vtedy nebol prijatý práve s pochopením. Ale ak som ho správne pochopila, tak myslel na to isté pri písaní o hre na skrývačku. Hľadať, nachádzať, nechať sa nájsť...Hm, vraj všetko už bolo povedané. Oops, aj to som ukradla.Tak teraz neviem, mám prestať písať, alebo čítať???