Znalosť stroja, alebo čierna mačka vo vreci
V prípade havárií som vždy zvedavý na to, čo sa vlastne stalo a aké závery sa z toho vyvodia. Ako hovorí jedno pekné príslovie: „Kto nie je schopný sa z histórie poučiť, musí si ju zopakovať.“ Čo sa vlastne stalo teraz? Prebieha letové cvičenie na vyškolenie pilotov vrtuľníkov. Ak mám uvažovať zdravým rozumom, tak keď školím niekoho na MI-24, zrejme ho nechám na danom type vrtuľníka aj lietať. Neviem ako je to v armáde, ale mne v autoškole na začiatku vždy povedali, do akého auta sadám. Ak to bol diesel, tak som vedel, že motor má silnejší ťah aj pri nižších otáčkach, keď sa jazdilo na benzín, tak hybný moment motora bol vo vyšších rovinách. To isté platí pre MI-24. Je známe, že závesné krídla vrtuľníka mu poskytujú 22% - 28% hybnej sily vpred a že keď sa vrtuľník pohybuje pomalšie vpred a zároveň prudko stúpa, vzniká silná nerovnováha medzi ľavým a pravým krídlom, ktorá sa dá vyrovnať jedine ťahom vpred. Z hmotnosti, veľkosti ako aj z tejto charakteristiky vrtuľníka vyplýva, že manévrovať s ním je v niektorých situáciách obtiažne.
Konštrukčné požiadavky na MI-24 boli v sedemdesiatych rokoch jasné. Do súčasnej podoby sa dostal až po viacerých prototypoch a hlavnou zmenou bolo, že je schopný visieť vo vzduchu aj bez „blízkosti zeme“, zvládne preťaženie 1,75 G a odnesie osem vojakov v plnej poľnej. Ak sa správne pamätám, tieto vrtuľníky boli používané v Afgánskej vojne pomaly ako „vlajkové zbrane“ a súčasne ich využíva množstvo krajín.
Čo doteraz nie je jasné
A teraz prídu tie záhady: Vrtuľník, ktorý sa viackrát počas ostrého nasadenia plne osvedčí, asi nebude vykazovať konštrukčnú chybu. Bolo by teda viac ako nepríjemné prehlásiť, že chyba je v technike a nie v ľudskom faktore. „Potrebujeme tieto vrtuľníky, aby sme mohli na nich cvičiť svojich pilotov“, zaznelo v reportáži Martina Linharta pre TA3. Ja mu to neberiem. Ale ako chce armáda cvičiť svojich pilotov, keď ich nechá robiť s vrtuľníkom krkolomné manévre, ktoré vyústia do takej absurdity, že lopatky nosného rotora preseknú vyrovnávací chvost?! Pripadá mi to, ako keby niekto išiel autom v 200 kilometrovej rýchlosti do deväťdesiatstupňovej zákruty. Na takéhoto človeka by ste povedali, že je šialenec. Zdá sa mi, že preseknúť si vrtuľník na dvoje tiež nie je práve zdravé... A človek, ktorý to dokáže, zrejme mal v danej chvíli hlavu „v oblakoch“.
Na záver len otázky...
Pýtam sa teda – ak je úroveň našich pilotov taká, že „dokážu aj nemožné“, prečo ich potom radšej necvičia najprv na simulátore? Zničí sa menej ľudských životov, aj menej techniky.
Ak je stroj starý a závadový, prečo je naďalej používaný ako tréning pre nováčikov, ktorí ešte nie sú zbehnutí v krízových situáciách?
Keď sa vie o technických nedostatkoch stroja, prečo o ňom piloti neboli informovaní? A ak boli, prečo vykonávali manéver, ktorý „presiahol technické možnosti vrtuľníka?“ Možno na objasnenie – tesne pred osudným manévrom čierna skrinka nahrala vetu: „...Áno, sme v poriadku...“ Neznamená to, že niečo zlyhalo skôr ako pilot?
Doteraz neviem, kde sa presne stala chyba. A hnevá ma to. Keď neviem identifikovať problém, tak ho neviem ani odstrániť. Mám skôr pocit, že slovenskému letectvu kedysi dávno usekli popredné miesto, rozpočet, vybavenosť a prestíž. A oni nám za to sekajú vrtuľníky...
