ktorých trh nepotrebuje a tých ktorých potrebuje tí… ?
Pamätám si keď som si prvý krát hľadal prácu po vysokej škole. Písal sa rok 2012, 4 roky po kríze… Mal som taký pocit, že na hocijakú pracovnú pozíciu sa človek hlásil, prvá otázka bola hneď, či dotyčný uchádzač má prax a samozrejme vysokoškolské vzdelanie. Uznávam, naivita moja bola to, že ma vysoká škola pripraví na prácu a bez problémov vhupnem z vysokej rovno do zamestnania. Moji starí rodičia mi neustále prízvukovali aby som dorobil vysokú školu, veď potom sa o mňa firmy potrhajú. Asi som však nebol jediný komu toto rodina opakovala. Tohto hesla sa držalo aj tisíce ďalších študentov ktorí držali toho roku čerstvý diplom na ktorom ešte nestihol zaschnúť atrament z pera dekana. Z mojej naivity ma prebudil hneď prvý pohovor kde v miestnosti pre prijímanie uchádzačov na juniorskú pozíciu sa nachádzalo ďalších 15 vysokoškolákov. Tu som zistil, že vysokoškolský titul sa nerovná automaticky úspechu.
Paragraf 1 odsek 2 zákona o vysokých školách hovorí v skratke nasledovné:
Poslaním vysokých škôl, …, je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť v človeku a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti, a tým prispievať k rozvoju vedomostnej spoločnosti…*
Pamätám si na moment z vysokej školy keď pred skúškou z pracovného práva v druhom ročníku prišla sanitka do školy lebo jedno dievča omdlelo. Mal by som teda zopár námietok k tomu čo zákon hovorí o rozvíjaní harmonickej osobnosti. Poznám množstvo ľudí ktorých osobnosti sa zmenili takým spôsobom, že ich prestávam spoznávať. Zmenili sa zo šťastných ľudí, plných života a elánu na ľudí ktorých jediným záujmom je vidina peňazí a bohatstva. Nič ich nesmie zastaviť pred tým aby dosiahli to čo chcú, keď im niekto stoji v ceste, jednoducho ho odstránia. Keď môžu niekoho zneužiť a využiť, bez mihnutia oka to urobia. Keď niekto potrebuje pomôcť alebo poradiť, nezištne to nespravia. Aj takýchto ľudí vychováva naše školstvo. Mení ľudí s ideálmi na ľudí bez emócii, na ľudí ktorí vidia iba to čo chcú dosiahnuť a nepozerajú sa doprava, doľava. Áno, aj toto je definícia kapitalizmu, ale neviem na koľko je tento postoj k životu správny.
Právo ako gymnázium.
Pre veľa mojich spolužiakov ešte na strednej skole bolo rozhodnutie ísť študovať právo z dôvodu toho, že nevedeli ako a kam ďalej. Nechceli však ísť na žiadnu školu technického zamerania, no zároveň chceli mat „prestížny“ titul. Štúdium práva a následne diplom z univerzity človeka oprávňuje pracovať v množstve oblasti od obchodu, cez rôzne poradenské činnosti až po samotne právo. Čo sa však stane keď začne trh produkovať niekoľkonásobne viac právnikov (koncipientov) ako treba ?
Je pravda, že neprehľadnosť práva a skostnatenosť inštitúcií napomáhajú k tomu aby sme na Slovensku mali stovky právnikov ktorí sa ako tak snažia svojich klientov naviesť správnym smerom v neprehľadnom mori paragrafov a nariadení, no aj takáto rigidnosť systému stále nezaručuje dostatočné množstvo pracovných príležitosti pre všetkých študentov práva. Stane sa teda to, že ak sa nevedia uplatniť vo svojom obore, začnú zaplavovať ostatné. Tuto sa spoločnosť dostáva do absurdnej situácie kde kvôli pretlaku vysokoškolsky vzdelaných ľudí na pracovnom trhu začínali byť nároky aj na bežné pracovné príležitosti vskutku prinajmenšom počudovania hodné. Do dnes si pamätám ako jedna firma chcela pre jednoduchého Office managera/manažérku vzdelanie vysokoškolského druhého stupňa. Asistent predaja ? Taký istý problém. A dnes sme v situácii keď máme X managerov, ale nie je koho manažovať. V každom odvetví chýbajú ľudia. Zistilo sa, že vyštudovanie vysokej školy je síce fajn, ale remeslo ma v skutočnosti zlaté dno ( a mnohokrát zlatšie je v zahraničí ). Tento problém samozrejme nie je len z toho dôvodu, že školy chrlia množstvo právnikov. Máme X ďalších vysokoškolských odborov ktoré pracovný trh jednoducho nedokáže spracovať. A teda všetci títo vysokoškolsky vzdelaní ľudia krivia trh práce keďže si nevedia nájsť uplatnenie v svojom obore.
Rovnaký ak nie vážnejší problém nastal v odboroch sociálnej práce, umení a kultúre...absolventi, ktorých odbor napĺňal sa jedného dňa stretli s realitou a to takou že nemajú príležitosť svoje vedomosti a nasadenie uplatniť a tak mnohí z nich končia za prepážkou poisťovní, bánk, prípadne opravujú na podateľniach nesprávne vyplnené tlačivá... Kam to vlastne spejeme? Každá jedna profesia kričí po vzdelanom a nasadenom človeku ale ako ho má získať keď ten človek si od skončenia školy vyberá „najmenšie zlo“, nakoľko to, čo študoval je v reálnom živote zrejme v inej časopriestorovej dimenzii . Prestaňme sa hrať na to čo nie sme, prestaňme sa sústreďovať na to, čo nie je prospešné ani užitočné a dôležite. Začnime vytvárať správnu a efektívnu platformu pre naše deti ktoré sa ešte len chystajú na svoje budúce povolania tak, aby z nich neboli duchom vyprahnuté schránky ktoré v 30tich rokoch nebudú pociťovať hnací motor, budú vyhorení a nebudú mat radosť z práce, zo života a nebudú môcť odovzdávať to, čo by inak za normálnych podmienok (využitia svojho potenciálu a uplatnenia vyštudovaného odboru na pracovnom trhu), bola taká prirodzená a jednoduchá súčasť ich životov.
Možno keby sa štát staral...
Keď sme boli malí, na základných školách sa nás pýtali, že čo by sme chceli byt keď vyrastieme. Veľa z nás odpovedalo, že policajt alebo hasič, poprípade astronaut. Rokmi sme samozrejme dozreli k tomu, že sme si vybrali obor buď z nutnosti, z núdze alebo zo zanietenia pre to čo chceme robiť. Tí poslední sú na tom najlepšie. Avšak neskutočné množstvo ľudí dnes sedí v obrovských presklených budovách na hlavných cestách Bratislavy za počítacom a počíta maily ktoré odoslali lebo to je súčasť hodnotenia ich práce ktorá ich možno ani nenapĺňa, ani neteší a možno sú v nej preto lebo nemajú inú možnosť. Možno v tomto človeku ktorý takto sedí za počítacom sa skrýva pilot helikoptéry, zubár alebo vyšetrovateľ. Avšak nikdy nad týmito možnosťami ani neuvažoval lebo mu neboli ponúknuté. Prečo už od ôsmej triedy nechodia po školách predstavitelia rôznych profesii a neukazujú deťom čo robia a či by deti nechceli tiež takú prácu niekedy robiť. Mali by aspoň predstavu aký smer si vybrať a nie nechávať všetko na náhodu alebo na rozhodnutie rodičov. Čo keď ten človek ktorý posiela sedemnásty mail z trinásteho poschodia ma nadpriemerné orientačné schopnosti a bol by z neho úžasný kapitán lode ? To nikdy už asi nezisti lebo od základnej školy miesto toho aby sa zoznamoval s možnosťami svojej budúcnosti, počítal rovnice a učil sa naspamäť básnicky alebo druhy ihličnatých stromov pre budúcotýždňovú písomku z ktorej možno dostal jednotku lebo sa naučil všetko naspamäť, ale svet prišiel o človeka ktorý mohol dnes za pomoci vrtuľníka zachraňovať životy vo Vysokých Tatrách.
*http://www.zakonypreludi.sk/zz/2002-131
