(Zapisovala som si hlavne situácie, keď mi deti hovorili o Bohu, alebo kládli otázky o viere. Tie ma najviac prekvapovali. Mená osôb, samozrejme, zmenila.)
Prvýkrát som si Kubka všimla, keď sme sedeli s deťmi na trávniku konča našej ulice a spievali. Kubo veľmi chcel zaspievať, ale otočil sa nám pri tom chrbtom, lebo sa hanbil. Spieval lambadu.
Majo, jeden z nich, povedal, že sa mu toto všetko pred mesiacom snívalo. Aj mňa v tom sne videl. A ja som začala uvažovať, či to nemá nejaký hlbší zmysel.
Začala som chodievať na smutne známe sídlisko, len tak skusmo..
Raz sme sa s deťmi dohodli, že spolu pôjdeme v sobotu na stretnutie s komunitou House of the Open doors. Myslela som si, že na to zabudli. No v sobotu ráno mi ktosi zazvonil pri bráne. Zbehla som dolu a stála tam Miška s Kubkom. „Ideme?“Ruky za chrbátikmi, v očiach kúsok šibalstva...potom mi obaja podávali kytičky kosatcov, ktoré natrhali pred panelákom. Vyletela som hore schodmi s plnou náručou modrých kvetov, zbalila Bibliu, papier, pero, kúsok chleba, hrozienka a pár
korún, a vydali sme sa na spoločnú cestu- za Bohom. Stretnutie bolo krásne. Chvály, vyučovanie, na záver výzva k modlitbám. Spýtala som sa Kuba, či sa za neho môžem pomodliť. Povedala som mu o Duchu svätom, ktorého si môže predstaviť ako holubicu na ramene. Vraví mu: „Ty si môj milovaný synček, v tebe mám zaľúbenie.“ „A čo hriechy, Naďa?&ô (Prekvapene som počúvala. Nič také som im nespomínala.) „Môžeš povedať Bohu čo si urobil zle a čo ťa mrzí, ja to nemusím počuť.“ Chlapček sklonil hlavu na lavicu a asi minútu čosi veľmi vážne šepkal. Potom mi kývol, že je hotový.
Nechcela som deťom nič vnucovať, ale ich otázky mi vyrážali dych.
O pár dní som ich zavolala do kostola. Cestou späť sme si sadli na lavičku v parku. Šesť detí plus jedna osoba naoko dospelá. Povedala som im, že pozdravíme skrytého Priateľa. Kubo odišiel na vedľajšiu lavičku. „Ja chcem Bohu toho toľko povedať že s ním radšej budem sám.“ O chvíľku však prišiel za mnou, veselá tvárička zvraštená v plači. „Musím vám to povedať.“ A začal mi rozprávať, že jeho mama pije, že ho bije a že žije s inou ženou a jemu to udiera do hlavy. Modlila som sa s ním a o chvíľu sa pritmolili ďalší, čakali v rade na modlitbu ako na zmrzlinu. Jeden vravel ako ich prenasledovala mafia, iný o tom ako ocko podpaľoval dvere. Vzácna chvíľa otvorenosti, a zároveň otázka: čo robiť? Kde zložiť ťarchu ich problémov? Začala som hľadať pomoc. Hovorila som o deťoch v spoločenstvách a hľadala som spolupracovníkov do klubu.
S deťmi sme si totiž zaumienili, že nejaký založíme...
O pár dní som troch chlapcov znovu stretla, tentoraz boli sami v kostole. Opisovali mi akúsi zvláštnu príhodu, priam „haluz.“ Deti vraj videli satana. Zdalo sa im, že ležia v truhlách a satan ich prekračoval. "Kubo vraj mal krvavú košeľu. Nevedela som, čo povedať. O satanovi som im ja nič nevravela.
Deti sa mi v škole posmievajú“ prezradil mi. „Ty čierny cigán...Nič im nepoviem, ale niekedy mi tááákto vyletí ruka.“
O pár týždňov nadišiel koniec školského roka. (Ale deti ani nevedeli, že je práve vysvedčenie...)
Cŕŕŕn!“ Kto to zvoní? Kubo s Miškou? Je to možné? (Nie sú v škole?) Deti mi vo dverách
ponúkli svoje krajce chleba so salámou. „Naďa, snívalo sa mi o Ježišovi.“ „Vážne? A aký je?“Začudoval sa, že neviem.
„Bol celý v bielom a stál v stene mojej izby. Podal mi takú pečiatku...“ (Pečať? To má hlbokú symboliku.) Kubo sa tešil, a ja s ním.
Potom sme šli s Miškou a s Kubkom von. Zo školy sa pomaly trúsili deti, najskôr tí najmladší. Jedno dievčatko skackalo popri nás. Brnkala som na mandolíne nejakú vymyslenú melódiu.
Kubo vážne zahlásil: „Ja sa modlím, lebo mám veľa problémov. V našej rodine zomreli asi šesťdesiati.“ Oslovil ma: „N., zavrite oči a povedzte, čo mi hovorí Boh.“ Započúvala som sa.... Potom sme všetci spolu modlili za prázdniny. Aby sa deti nesušili stále na sídlisku. Keby sme tak mohli ísť niekam poriadne ďaleko... Večer som mala prekvapivý telefonát. Zavolala mi jedna dievčina z nízkoprahového klubu.... Vraj pripravujú tábor pre deti ulice a majú ešte desať voľných miest. Váu! Ideme?
Lali sa mi pred pár dňami vážne zveril so svojimi obavami o kamoša. Kubo začal fetovať. Lali je o dva roky starší, má desať. So svojim bratom Maťkom sa dosť podobajú – sú bledí, drobní a milí. (Ťažko uveriť, že v škole patria medzi ťažko vychovateľných. Ako aj ďalšie deti, z P., ktoré od malička „trénuje“ ulica.) Maťko je poddajnejší, Lali je rodený vodca.
Aj Miška mala zvláštny sen. (Detské sny sú asi jedno z najväčších tajomstiev; deti ich zabudnú, a dospelí sa ich nikdy nedozvedia) Snívalo sa jej, že bola noc, a v jej izbe vyšlo Slnko. Pýtala sa ma, čo to znamená. „Neviem, ale určite niečo pekné,“ povedala som.
(Neskôr som si spomenula na slová Písma: „Pre milosrdné vnútro nášho Boha, ktorým nás Vychádzajúci z výsosti navštívil, aby zažiaril tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti a naše kroky upriamil na cestu pokoja.“ To bude odkaz pre Mišku.)
Tábor prevýšil naše očakávania.
Na prvom turnuse som bola s Lalim, Maťom a Kubom. Na pár dní sme sa ocitli v koži Indiánov, a zajali sme „bielu misionárku“, ktorá večer pri ohni obhajovala svoju vieru. Chlapci spočiatku machrovali, ale chuligánska maska sa postupne roztopila.
A predsa ich druhí prijímali s odstupom až pohŕdaním, najmä Kuba, ktorý je počerný.
Spomínam si, ako si raz večer pri táboráku Kubko kľakol a povedal: „Bože, pozri, aký kamienok som dostal.“ Poďakoval sa zaň s veľkou vážnosťou.
Deti prišli domov s nadšením a v plnej Indiánskej kráse – s farebnými perami a v maľovaných tričkách. Správa o tábore sa rýchlo rozšírila. Dospelí chceli ísť tiež – starí páni sa ponúkali, že budú robiť plavčíkov, alebo nosiť vodu či pivo...
Druhý turnus dopadol rozpačitejšie, niektorých poslali domov. „Chýbala mi sloboda“, vysvetľoval mi jeden z nich.
Kubo sa vraj hádzal o zem a robil vychošom problémy. No mne prezradil, že sa mu v tábore páčilo: „Všetci spali a my sme si v lese pofajčievali.“
Raz sme sa Kubom učili pekne písať. Vtedy o sebe napísal: Kubo má 9 a rokov a byva na.... Veri Bohu. Nema rad satana. A fajčí. A nedroguje.
"O mne napísal: Naďa má mamu a sestru. Ano. Číta. Zelené šaty. Rizoto. Jablka. Do klubu a do kostola. Hruškový čus. Orančové. Mikrobus, dodávku orančovú, aby nás nič nezrazilo.(Dodávku sme si chceli kúpiť, aby sme mohli rozvážať deti do prírody.)
Kubo výborne tancuje a keď spieva, dokáže napodobniť mužský aj ženský hlas. Sníva o tom, že bude spevákom. Alebo size="12pt"žeriavnikom.
Mrazivý večer. Prišli sme na sídlisko. s jedným kamarátom, ktorý je tu vzácnym hosťom. Klubová miestnosť bola obsadená. Kde sú deti?, znepokojili sme sa. Napokon sme ich našli. Natierali jednu starú búdu na modro.
"Čo to robíte?“ „Maľujeme. Aby tu bolo pekne,“ povedal Duni.V rukách mali tenké štetce z výtvarnej výchovy... Keď zbadali Tona s gitarou vliezli za nami do búdy.
Tam sa na dvoch lavičkách tlačilo asi 15 detí, niektorí mali sviečky. Keď začal spievať Miňo, všetci stíchli. Spieval akoby sníval a prehĺtal akýsi prudký cit. Všimla som si výraz jeho tváre. Taký...čistý. Nemohol chodiť medzi nás, mal z toho vnútorné rozpory. (Povedal, že nechce robiť kompromisy. Jeho rodičia sú Jehovisti a ostatných veriacich nepovažujú za kresťanov. Je to veľmi slušná rómska rodina, otec skladá piesne. Chceli nám aj pomôcť v klube, a zdalo sa mi, že aj im je to čudné, že je medzi nami taká silná bariéra odlišnej viery. )
Najstrašnejšie monštrum, aké sa na sídlisku objavilo, sa skrýva v bielom prášku. Instantné urýchlenie konca. (Majú ho tu medzi cukrom a soľou, ako povedal kamarát z klubu.)
Akoby smrtka mala na tento dom zvláštne právo – tancuje medzi bábikami, číha pri spiacich detských hlávkach a kuje zlovestné plány. Ježiš sa z lásky premieňa na kúsok chleba (či už symbolicky alebo naozaj) – aby nás posilnil na cestu. Kto sa to premieňa na prášok?
Začína sa to ešte nenápadnejšie –vôňou. Či skôr zápachom.
Raz začiatkom roka som stretla Kuba v drogérii. Kupoval si lepidlo. Poprosila som predavača, aby mu ho nikdy nepredával. Dá sa vdychovať. Neochotne súhlasil: „Neviem či si ho zapamätám. Takých sem chodí veľa.“
Hoci deti majú odmalička na očiach chradnúcich dospelých, či šalejúcich súrodencov, nedajú sa odstrašiť. Každý to chce skúsiť. Deti radi objavujú svoje hranice a možnosti. Spočiatku má dieťa v hrsti prášok, neskôr sa roly vymenia.
Raz som tam prišla po dlhom čase. Sedeli sme s deťmi na múriku, chceli spievať. Kubkovi sa motal jazyk. No chcel nám čosi zarecitovať. Naučil sa naspamäť sedem strán z detskej knihy O rajskej záhrade. Rozprával nám príbeh, potom sa zasekol: "Viac si nepamätám.“
Raz som ich bola pozývať na premietanie filmu Ježiš. Nechcel ísť. Povedal: „Ja by som šiel, ale vy ste niekedy násilní. Preto nejdem.“
Bola som z toho zdrvená. Chodila som okolo sídliska a vyčítala som si svoj bezcitný násilný prístup. Chcela som ich odtiaľ vytrhnúť – silou mocou. Mala som pocit, že som si svoju úlohu vymyslela a nemá zmysel pokračovať. Iba odrádzam ľudí...Pozvala som ešte pár detí z ulice a vošla som do Talinu. Kubo už sedel v jednej z predných rád.. Pozorne hltal príbeh na plátne. Má Ježiša rád.
Hoci okolo toho filmu sa rozprúdila búrlivá diskusia, táto skúsenosť bola veľmi pekná. Prišlo veľa detí. Pri ukrižovaní sa Mário, známy nezbedník, otočil k susedovi. „Ale On vstane z mŕtvych, vieš?“
V jedno leto sme mali vlastný tábor , vo Veľkej Fatre. Tam sme sa všetci vyfarbili, oni, aj my. Táborové skúšky utužili priateľstvá viac než kluby. Bývali sme v chátrajúcom domci konča dlhej doliny, odrezaní od civilizácie na pár divokých dní. Detí bolo len osem, tri dievčatá a päť chlapcov, dospelých bolo viac. No keď pustia z cirkusu tigríčatá, nemusí ich byť veľa…
Situácia sa priostrila, keď chlapcom došli cigarety. Vzbúrili sa a rozhodli sa odísť. Mali pred sebou dlhú cestu – peši dolinou, a potom vlakom. V jednej maličkej miestnosti sa kamaráti Poliaci nadšene modlili. Ja som po vyskúšaní všetkých výchovných prostriedkov (včítane slabučkej facky), sedela v kúte a plakala.
Zastihla som ich, malých i veľkých ako sedia či ležia na dlážke a plačú. Vraj im to prišlo ľúto…
Na druhý deň som ešte v spacáku začula, ako Kubo šepká Majovi: „Ja som taký šťastný, že som tu.“ A ten na to: „Videl si, akú facku mi dala? Chutné...“
Všimli sme si ako sa deti v parte dajú strhnúť k zlým veciam. Učili sme ich, že je väčšie hrdinstvo vzoprieť sa skupine než predviesť sa pred ostatnými. Kubo sa zdráhal ísť na nočnú hru a zdržiaval aj mňa. A ja som potom ocenila to, že nešiel, hoci všetci ostatní išli do lesa. Snažila som sa povedať im, že je niekedy odvážnejšie urobiť to čo človek cíti, než to, čo robia ostatní.
Ďalšie roky sa nám Kubko strácal. Pred očami. Od toluénu prešiel na heroín, a jeho život sa točil hlavne okolo toho ako naň získať peniaze. Zarábal si na striekačkách , ktoré zbieral, nosil Odyseákom, ktorí ich vymieňali za nové a tie potom predal. Ak som to správne pochopila.
Snažili sme nájsť priestory na klubové aktivity, ale odmietli nás úplne všade. Vraj by sme potrebovali niečo špeciálne, lebo takéto deti narobia neporiadok.
O pár mesiacov na to sme s deťmi sedeli vonku v tráve a Kubo sa rozplakal. Spýtala som sa čo sa deje. Povedal, že mu to bolo vždy ľúto, keď sme ho volali von a on nešiel. A žeby veľmi chcel byť znovu taký ako predtým. Tak som ho začala povzbudzovať, že sa to ešte dá…Mala som nejaké návrhy.
Ďalší tábor sa odohrával priamo na sídlisku, kúsok od ich bydliska. Bola som deti pozvať- našla som ich ležať
vedľa seba na posteliach v preplnenom byte a zmietať sa v bolesti. Vraj chrípka, všetci mali krízu. Kubo povedal, že príde neskôr. Prišiel, pozdravil ma, rozlúčil sa a viac sa neobjavil.
Vtedy ho už začala hľadať polícia, lebo mal ísť do ústavu. Vlieklo sa to dlhé mesiace. Zatiaľ sme hľadali nejakú lepšiu možnosť. Naďabili sme pri tom na stredisko v v Suchých Lazcoch. Hoci boli ochotní prijať ho, zdalo sa, že to nebude možné, lebo s nariadenou ústavkou nemohol ísť za hranice. A keďže poisťovňa neprepláca výdavky na liečbu v zahraničí, ktorá nie je nevyhnutná, netušili sme, odkiaľ zoženieme toľko peňazí, aj keby sa nám ho podarilo na liečenie dostať. Sudkyňa prižmúrila oči a povedala, že môže ísť- urobili výnimku (a my sme v duchu plesali.)
Trepot kráľovských rýb
opľuté deti
putujú sídliskami
s fľaškou toluénu namiesto Sunaru
bez otca bez mamy
hľadajú vzácnu perlu v smetných košoch
opľuté deti
s rozžiarenými očami
spievajú väzenské piesne:
"Som sám v tejto cele...“
Miška, Duda, Kubo
deti ulice – čierne i biele
tancujú naboso
trepú sa v divom rytme
kĺžuc na použitých striekačkách
vo vreckách nože, v očiach strach
Miška, Duda, Kubo
prišli ma navštíviť
s kyticou sviežich, verejných kosatcov:
"Deti sa mi smejú: Ty čierny cigán!
"N. zavrite oči a povedzte,
čo mi hovorí Boh.“
"Ty si môj milovaný synček,
z teba mám veľkú radosť.“
Deti v sieti – malé ryby – trepú sa o život.
Deti v sieti – kráľovské ryby –prosia o Život.
