No myslím, že vám nemusím popisovať ako to na jar človeka ťahá pod holé nebo, k blkotajúcemu ohňu. Nikde inde sa nedá s ľuďmi tak zblížiť. Celý deň šliapať, diviť sa v tichej radosti krásou, vedieť, že ten kto kráča po vašom boku a prípadne vás i drží za ruku je podobne preniknutý. K večeru unavení nájsť vhodnú čistinku. Za nepriaznivého počasia postaviť prístrešok. Premôcť sa a za tmy hľadať drevo. S radosťou dieťaťa hľadieť na prvé vźblknuté plamienky. A potom už len prikladať. Uvariť čaj v ešaku. Prichystať večeru. (Chlieb opečený v ohni, s maslom a cesnakom, alebo lečo alebo... ) Spokojne rozvalený v spacáku robiť si srandu zo všetkého čo sa cez deň a v živote stalo. Ušúľať cigaretu a popíjať vínko zo smaltovaného hrnčeka čo má uško omotané jelenicou...
Tieto a iné veci nás pobádali ba priam hnali aj v tú skorú jar. Bolo nás sedem, štyria chalani a tri dievčatá. Začiatok nedával tušiť, že okrem slnečného počasia nás v noci čaká kosa okolo -20 °C. Prvý a posledný krát som zažila, že nielen telo ale aj duša môžu reagovať stratou schopnoti akejkoľvek činnosti. Milujem experimenty, najmä tie na sebe. (raz som napríklad skúmala vplyv mäsovej stravy na čistotu myšlienok:-) Aby bolo jasné. Nikto z nás nečakal, že bude mráz. Pustili sme sa smerom na Minčol, už si nepamätám z ktorej dediny sme išli. Zistili sme po krátkej chvíli, hoci bolo slnečno, že i keď máme dobré tempo, omŕzajú nám uši, nos, pery a ruky. Aj keby sme si chceli nahovoriť, že je to len zdanie, nemohli sme neprehliadnuť dva fakty, ktoré hovorili v prospech veľmi nízkych teplôt. Po prvé kamarátka, ktorá má tú dobrú vlastnosť, že v jej spoločnosti sa nikto okrem nej minimálne hodinu nedostane k slovu bola ticho ako karmelitánka. Len raz spomenula, že jej pripadalo zbytočné vziať si karimatku. :-) Po druhé voda v našich fľašiach bola zamrznutá. Dôležitosť všadeprítomnej situácii sme začali dávať až keď nás začal ovievať trošku silnejší vetrík. Chlapci našli vhodné závetrie. Pamätám sa, že som chcela niečo veľmi vážne prediskutovať, neviem už čo, ale viem, že som zažila stav keď myšlienky stoja. Upustili sme od romantiky, len sme rozložili oheň nachystali drevo a zaliezli do spacákov. Mám krásny zážitok ako jeden z kamarátov už zasipsovaný si uvedomil, že si nedal dole okuliare. Bol rozhodnutý už nevytianúť ruky. Ešte, že tam nebol sám.:-) Priebeh noci radšej nebudem popisovať. A ani ráno. Viacerí nadobudli istotu, že druhá noc už asi radšej nie. Nepodarilo sa mi ich presvedčiť :-) Po rozmrazení seba, konzerv a vody kráčajúc zasneženým krajom sme si to namierili k najbližšej vlakovej zastávke. A vo vlaku písali aj slová do cancákov, čo si teraz čítam.
