Kamošky ma čakali vonku. Pár zastávok sme išli metrom spolu,potom každá svojou cestou. Videla som im na očiach, že vďaka ich modlitbámdôjdem v poriadku. Pred desiatou som už bola vo vlaku. Pol hodinka cesty.Taxík žiaden. Mince žiadne. Teda hodina a pol nočnou krajinou, popri cestea lese. Neviem čo to bolo, že som sa nebála, že v srdci mi vládolhlboký pokoj a radosť, že som ani nevnímala noc, tmu. Akoby ma niektoniesol v náručí a vedela som, že si to chcem vychutnať. Až ku koncucesty ma vyľakala líška, prebehujúca cez cestu.
Pátra Langa som mala česť a možnosť stretnúťniekoľkokrát. Vetu: „Promiňte mi, že jsem tu takovej archaickej prvek.“ si živopamätám a občas ma ešte rozosmeje. Povedal ju na sviatok svätého Václavakeď sa lúčil on, i celé spoločenstvo s kostolom, v ktoréhokaplnke päťdesiatpäť rokov boli slúžené omše v našich jazykoch.
Velehrad je vysoká, malá budova. Ubytovňa s točitýmischodmi, desiatimi izbami pre tridsať až štyridsať ľudí. Súčasťou je i užspomínaná kaplnka, kuchynka a spoločenská miestnosť.
Pol storočie si tam chodia ohriať ľudia svoje duše, pookriaťpri rozhovoroch, na krátko sa ubytovať. Je zvláštne, ako rýchlo sa dá v cudzinespriateliť s úplne neznámymi a nájsť spoločné témy na rozhovor. Spolu sa smiať. Želať si dobrúchuť. Povedať pár vtipov, či vymeniť si skúsenosti. Niektoré boli úsmevné,väčšina bola smutných, ale málokoho opúšťala nádej.
Zaujal ma príbeh Janky. Mladá Slovenka dlhodobo žijúca v Prahe,prerušila štúdium. Odišla zdokonaliť sa v angličtine. Vyfasovala rodinu, s domom „na konci sveta“. Najbližší ďalší bolmnoho kilometrov vzdialený. Rodina bohatá. Vlastníci hotela. Žena okološtyridsiatky, muž o niečo starší. Dve maličké deti. Ju umiestnili do šopy.Chladnej, so studenou sprchou. Po niekoľkých dňoch zistila, že deti majú vši. Časom ich dostala aj ona. Matkašpinavé plienky nechala pohodené kdekoľvek.Dieťa neumyla. Väčšinu dňa prespala. Hrnčeky v kuchyni plné plesne. Muž,v alkoholovom opojení, Jane raz povedal, že je východoeurópska krysa,ktorá ich prišla vyžrať. Po troch týždňoch jej domáca povedala, že s ňounie je spokojná. Nech si hľadá iné miesto. Napriek tomu, že boli dohodnuté napevnom termíne odchodu, prišla o niekoľko dní skôr s vetou: „Dnesodchádzaš.“ Jana mala kontakt na Velehrad, a šťastie, že neboli plneobsadení. Nabrala sily na ďalší pokus.
Táňa sa v okolí Londýna pohybuje okolo dvoch rokov.Vzala nás na jednu z najväčších diskoték. Trápili ju silné bolestigynekologického rázu. Jej slovami povedané bola na ibuprofenocha redbuloch. Šoférovala v pohode. Diskotéka bola otrasná, hluk, smrad,špina, nadržaní muži. Všetci sa na seba tlačili. Mala som pocit, že somv bodreli. Žiadny priestor na pohyb.Táňa mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov. V sedemnástich otehotnela, jejchalan jej povedal, že to nie je jeho. Dieťa nepriniesla na svet. Muži sú v jej očiach svine. Využíva ich. Keďsom raz zablúdila, dlho do noci so mnou hľadala cestu domov.
Mladý kňaz od Žiliny našiel ochotu a porozumenie poodchode z tradičného miesta nedeľných omší slúžiť ju v našich jazykoch v jednomz mnohých londýnskych kostolov, v blízkosti centra. Je to naozajnepochopiteľné a také zázračné, že hoci odídete mimo domova, máte možnosťsa s ním v Londýne stretnúť. Ktokoľvek z vás sa do Anglicka,Londýna chystá môže tam zájsť. Myslím že odíde povzbudený. Pred dvoma rokmi totak bolo.
