Zo Štrby zubačkou na Štrbské pleso. Niektorým (mne) sa nechce čakať do24. 00 (do naplánovaného odchodu), idem sa prejsť. Je niečo pred23. 00.Chcem byť trochu sama. Po chvíli sa vraciam na stanicu. A tu nikto. Je 23. 20. Sadám si. Čo teraz? Najem sa a vyčítam si svoju hlúposť. Čakám do 24.00. Odchádzam. Tmu kazia len elektrické svetlá. Ruším jeden zaľúbený pár. "Prosím, nešla okolo vás skupinka ľudí?" "Áno, išli tamtým smerom." "Kedy?" "Nevieme." Obieham všetky podniky, pýtam sa ďalších. Žiadny pozitívny výsledok. Seba sa pýtam: Čo je rozumné? Nebáť sa. Čo je správne? Stretnúť sa s nimi. Čo chcem? Ísť hore. Pol hodinku zvažujem, pozorujúc pokojnú hladinu plesa, nočnú oblohu...
Od liečebného domu Solisko po Furkotskú dolinu pol hodiny, na Kriváň tri a pol hodiny.
Idem dobre? Je tu značka? Je červená? Cesta sa roztrojuje. Ako rozmýšľam, prichádzajú traja muži, dvaja starší, jeden mladší. "Dobrý večer, prosím vás ako sa dostanem k Furkotskej doline?" "Idete na Kriváň?" "Áno." "Aj my." Sú dosť zarazení. Objasňujem im situáciu. Pri prvom oddychu ma núkajú čokoládou. Pri druhom sa predstavujeme. Cítim sa trochu nesvoja, že neviem kde sú moji. Púšťam to z hlavy. Vnímam tých troch mužov a krásu nočnej tatranskej prírody. Kráčame v pokojnom tichu prerušovanom príjemnými a pokojnými poznámkami (o prírode, ľuďoch, práci, mestách, záľubách). Verím im. Našli sme ideálne tempo. Prichádzame pod vrch. Vďaka Bohu, kamoši sú tam. Mysleli, že som pred nimi. Vychádzame hore spolu s východom Slnka. V tichu žasneme v pokojnej radosti, očarení.
