... "Si múdry?! Si múdry?!" On jej: "Dobre, daj mi už pokoj!" Ona: "Skončila soms Tebou!" A nenávistne na neho zagánila. A znova a znova. "Aby Ti bolo jasné, ten mobil jemôj! Tvoja je len karta!" Snažila som sa nepočúvať, ale bola som prílišblízko. Odsadnem si ďalej? Po pätnástich hodinách mimo domu prežitýchprevažne komunikáciou (s malými pauzami na presuny) som toto faktnemala chuť počúvať. Unikali mi súvislosti. Ale zvýšený hlas ma vždyvrátil do prebiehajúcej chvíle. Do autobusu. Na moje sedadlo. Blízko pri nich.
Okrem toho, že som mala chuť tej ženevysvetliť nejakú vhodnejšiu výchovnú metódu prichádzali ku mne najrozličnejšieasociácie. Vzťahujúce sa na môj život. Niektoré príjemné iné menej.
Najprv som pocítila príjemnú vďačnosť voči mojej mame. Nikdymi nerobila takéto scény na verejnosti. Iste aj my sme po sebe nerazvrieskali. A ja som búchala dverami.
Táto vďaka voči mame (ktorá je momentálne vystupňovaná špagetami s fantastickou omáčkou v mojom žalúdku:) sa prelínala s rozmýšľaním o tom ako sa do ich rozhovoru zapojiť. Zvládla som to a nepovedala im nič. Len som vybrala z obálky nálepky, vybrala jeden druh zo šiestich, ktoré dávam vždy jednému najlepšiemu žiakovi po hodine (na prvom stupni). Tá nálepka je na obrázku. Človek by neveril, čo dokáže vidina odmeny urobiť aj z najhorším maličkým grázlikom, ktorý sa inak nevie spratať do kože. Na druhom stupni stačí rozoberať zaujímavý problém bez odmeny. Odmenou je, že sa môžu vykecať a pýtať na čo len chcú. Na učňovke by zabrala ako odmena asi len cigareta s pivkom. :) Ale aby som im nekrivdila, tak včera ma požiadalo jedno dievča, či môže na hodine zaspievať. A tak odmenou bolo spievanie. Tlieskali sme jedne maličkej superstar. Trošku som odbočila. Od nálepky.
Vybrala som jednu a keď pri botanickej záhrade vystupovali, "jehovisticky nevtieravo" s "katolíckym úsmevom" mu ju podala. Vidiac aký je veľký cítila som sa trápne. Ale zoral si ju a poďakoval. Zasmiala som sa sama sebe. A v duchu si poťukala po čele. Dať chalanovi čo má okolo sedemnásť, nálepku, ktorá poteší sedemročného... Ťuk. Ťuk. Ťuk.
Po ich vystúpení moje asociácie pokračovali ďalej. Je jedna vec v mojom živote, za ktorú sa skutočne veľmi hanbím. V rodine máme dvoch chlapcov. Sú v detskom domove. Nijako som im nepomohla. Nemám kam ich k sebe vziať. A už sú veľkí. Predpokladám problémy z ich otcom a i s nimi. Ale za to, že som voči nim ľahostajná už mnoho rokov, nedokážem Boha prosiť o odpustenie. Iba ak o trest. Bolo by to úbohé, trápne, pokrytecké prosiť ho o odpustenie a nič pre nich neurobiť. Hoci len za nimi sem tam zájsť. Koľkých "cudzích" som si už za tie roky všimla. A ich tak málo.
Zvláštne, spovedáme sa zo samých somarín, pri ktorých ani neprežívame vinu, veď si ani nemyslíme, že by nás Boh mal za to trestať, alebo nevnímame, že by sme ho tým urážali. Spomíname veci ako sú občasná masturbácia, túžby po zadaných mužoch, neporiadok... a podstatné skutočné hriechy ani len neobjavíme. Ľahostajnosť voči najbližším. Neodpúšťaj mi ju Pane, prosím.
