Vracia sa jej muž. Nevidela ho tri mesiace. Nie je to síce až tak veľa. Ale byť sama s trojročnou Jankou v v očakávani ďalšieho potomka nebola sranda. Pristúpi k oknu. Roztrapatí dcérkine jemné vlásky. Hľadí na prichádzjúceho Slava a v myšlienkach zablúdi k ich prvému stretnutiu.
„Máte hodinovú výpoveď, zreve po nej vedúca.“ Roztasená takmer v mdlobách vybehne na ulicu. Nedokáže zastaviť prúd sĺz. Nevie kam ide. Len kráča. „Slečna pozor!“ Zvrieskne po nej mladý muž vo chvíli keď sa k nej nebezpečne rýchlo blíži červený Favorit. Omdlie. Keď otvorí oči, ktosi na ňu hľadí jemným pohľadom. „Zájdeme na čaj?“ „Môžme.“ Nezdá sa jej, že kráča ale že on ju nesie. „Dva krát čaj s rumom.“ Uvoľní sa. Plače. „Vyhodili ma z roboty. Obvinili ma z krádeže. Nikto sa ma na nič nepýtal, nedal mi možnosť vyjadriť sa. Robila som tam mesiac. Nedajú mi ani výplatu.“ „ Môžem vás pozvať do kina? Trochu si oddýchnete. Dobrý český film. Mal som naplánované ísť sám.“ Lucia si prvý krát uvedomí, že sedí v nejakom podniku s neznámym chlapom, pije čaj s rumom, a rozpráva mu o sebe. „Ďakujem, za čaj.“ Slavo vycíti jej neistotu. „Dnes som skončil školu.“ Lucia si až teraz všimne ako je oblečený. „Čo ste študovali?“ „Špeciálnu pedagogiku.“ Pije čaj s rumom, s chlapom čo študoval špeciálnu pedagogiku... „Aký je to film?“ „Kolia, o šiestej pri Galérii?“ „Prídem.“
Zaklopanie na dvere ju vrácia do prítomnsoti. Janka na neho vyskočí prvá. Ocko sa vrátil zo Španielska. V rukách dva pomaranče so zelenými lístkami. Spolu s ním vstupuje do dverí neznámy mladý počerný chlap. „To je Artur. Stretli sme sa v Madride.“ Lucia si už zvykla na Slavove prekvapenia. „Vitajte. Spravím kávu, čaj?“ „Ocko, čo si mi priniesol?“ Šteklí dcéru „Okrem seba?“ Je už neskoro tak som Artura pozval k nám nech si trochu oddýchne zajtra bude pokračovať domov do Smižan. „Ako ste sa stretli?“ „Keď sme sa boli pozrieť ako riešia intergráciu marginalizovanaj rómskej komunity pri Madride, stretol som ho ako predáva pomaranče. Niečo som náhodou prehodil po slovensky a večer sem skončili pri Tequile.“
Artur sa zapojí. „Mám doma šesť detí. Chodím do Španielsa už piaty rok, vždy na štyri mesiace v roku. Už som robil všetko možné, najčastejšie na farme oberal ovocie. Túto sezónu sa mi podarilo predávať, zarobil som dvakrát viac ako minulý rok.“„ Ako to zvláda vaša manželka, sama s toľkými deťmi?“ „U nás cigánov nikdy žena nie je sama. Mám siedmych bratov.“ „Tento štát určite nevymrie“, s náznakom jemnej irónie zakontruje Slavo. A pokračuje: „Zaujalo ma ako rozdielne samých seba vnímajú cigáni tam a tu u nás. Pamätáš Lucka, keď som sa detí pred odchodom pýtal, či sú hrdí na Slovensko, či sa tu cítia dobre, či ho vnímajú ako svoju vlasť, s tridsiatich bola len jedna kladná odpoveď.“
Janka si sadne otcovi na kolená. „Tam vo viacerých školách deti žiarili šťastím, spokojnosťou nikto im nebránil v rozvoji ich vlastnej mentality... Samozrejme málokto z nich si vedel predstaviť, že by mali žiť taký život ako bieli. Vedia, že sú iní, ale nie menejcenní. Potrebujú cítiť vietor vo vlasoch. Nikdy nepochopia prečo žiť pre prácu a nie pracovať pre život. Vždy budú milovať nezáväznú slobodu. Nikdy nebudú prehnane poriadkumilovní.Vždy budú spontánni...“
Artur sa zapojí „Ja som tam získal sebavedomie. Neviem sám seba ani porovnať s tým aký som bol, keď som išiel prvý krát a aký som teraz. Živo si pamätám ako ku mne na základnej za trest učiteľka dávala sedieť toho kto ju nepočúval. Správali sa ku nám ako keby sme boli nakazení cholerou. Určite som sa necítil ako rovnocenný člen spoločnosti.“ Lucii to nedá: „ Artur nemyslíš, že za to ako sa k vám bieli správajú si môžete aj sami?“ „Máš pravdu. Často pre nás vzdelanie nič neznamená, a deti na to kašlú lebo doma ich nikto nemotivuje. Je pravda, že keď nemáme možnosť žiť v prostredí, ktoré je pre nám vlastné stávame sa krutými a bezohľadnými. Muži aj ženy nepoznajúc zmysel života často pijú, mlátia deti...“
Slavo chce skončiť túto debatu: „Ten kto necíti zodpovednosť za svoje okolie, kto je v ňom večným cudzincom, ten len drzo berie. Nevidí dôvod, pre ktorý by si mal štiknúť lístok v autobuse. Lucy, určite si robila niečo iné ako cigánsku pečienku.“ Milo na neho pozrie: „ Zemiakové placky so šošovicovou polievkou.“ „Apropó o dva týždne vydávam dcéru, príďte.“ zakončí Artur
