Mnohé nábožentvá, rôzne etické svetonázory považujú telo za sväté, v tom zmysle, že o telo sa treba starať, umývať ho, odievať, mať k nemu úctu atď. Napríklad v kresťanstve je, zjednodušene povedané, telo domovom duše, ducha, spolu vytvára celú ľudskú bytosť. Väčšina z nás telesnú prostitúciu, obchodovanie z fyzickou láskou, nepovažuje za niečo správne. Ale nežijeme často ako duchovné prostitutútky? V domnení, že budeme uspokojení "obdaríme" svoim najintímnejším životom toho kto je práve po ruke, a potom sa divíme následnej prázdnote. Nestáva sa nám, že nevieme byť sami so sebou a múdro si vyberať komu ponúkneme svoju duchovnú intimitu? Myslím, že často žijeme v čakárni na stanici a nie v drevenici. Stačí si spomenúť na rôzne "ľudské zoo" z televízií, a na to, že niektorí to fakt sledovali. Ako inak to možno nazvať ak nie duchovnou prostitúciou? Je mimo mňa schopnosť chápať ako sme mohli vyrobiť niečo také, niečo také vysielať a niečo také pozerať. Nie z fanatizmu, len jednoducho to neviem pochopiť, nemám na to aparát. Keď hľadím na človeka ako na fascinujúcu bytosť, ktorá je schopná napísať symfónie, ojaviť Ameriku, poraziť fašizmus, zničiť komunizmus, zachrániť hladujúcich v Indii... tak nechápem, že niekto nájde uspokojenie v reality show.Ale pravda je taká, že niekto ho tam hľadá. Aj preto si myslím, že poznať našu veľkosť, poznať sami seba môžeme len v bytosti, ktorá nás stvorila. Len On pozná naše pravé meno, len On nám ho môže povedať.
Prostituúcia, či telesná, či duchovná to je len hľadanie niečoho niekde kde to nie je. Prirovnala by som to k na smrť smädnému človeku plávajúcemu v mori. Začne piť morskú vodu. Myslím, že človek môže sa nechať zachrániť loďkou čo ide okolo. Na tej loďke je dosť pitnej vody. Teda prenesene, môžeme ísť k prameňu, nemusíme zabúdať s kým máme hovoriť o všetkom. Nájdeme vytúžené objatie, prijatie, milovanie. A nebudeme zneuctení ale obdarovaní.
