30. 10. 2005
Snáď prichádza svetlo, vedomiepoznania a pochopenia čo to je. Vnímam to v súvislosti sosvojou osobou asi takto: každý človek čo je tu na svete, žije. "Ktosi" nás stvoril dopĺňajúcich a priťahujúcich sa, akomuža a ženu, myslím, že muž má v sebe túžbu po žene, po spojenía zjednotení sa s ňou, a žena pomužovi, majú vzájomnú podstatnú potrebu po dopĺňaní, duchovnom ajtelesnom (telo = oduševnený ľudský organizmus). Myslím, že každý túži po vzájomnom spojení, doplnení. Každému ten druhý inopohlavný chýba k dokonalosti, plnosti, spokojnosti. Nikto nedostal "zvláštne povolanie"k niečomu inému, k životu v samote, odlúčenosti od sveta atď. Ale niektorí sa (aj vďaka vlastnémupoznaniu, vďaka príkladu mnohých iných ľudí, vďaka tomu, že veria, že Boh sa imv čistote ich srdca dáva poznať) rozhodli tohto základnéhoa bytostného povolania vzdať, zrieknuť. Ani niezrieknuť, lebo to sa myslím nedá, ale horealizovať ináč. Tomu ináč ešte nie celkom rozumiem – v každom prípadeto súvisí s Bohom (s niekým kto je tiež osobou). Myslím si, že ani Onnemôže zaplniť dieru túžby po harmónii so seberovným mužom (ženou), Lebo On, je jeden a je zo svojej podstaty úplne iný ako človek. Nie je to tak, že môžem k nemu, za ním kráčať len s niekým? Že som len polovičná? Všetci sme takí... Nevypláva to z biblickej vety: a stvoril Boh človeka, na svoj obraz, akomuža a ženu ich stvoril. Muža nemôže nahradiť sestra. Abrat? Je to isté ako muž? A čo otázka fyzického spojenia? Zdá sa mi rozumnémyslieť si, že láska (obdiv, fascinácia) je vždy spojená s túžbou po telesnom prenikaní (u mňa je to tak). Sme stvorení tak, že potrebujeme byťdoplňovaní jedným mužom (ženou) alebo rôznymi mužmi (ženami)? Ak by som si myslela že jedným, argumentom preto môže byť, že "každé ja" sa stále do istej miery stáva, je, existujea svojím konaním, modlitbou, "Božím požehnaním" sa uskutočňujev neustálej zmene. To isté sa deje s každým. To istésa deje s každým vzťahom medzi ženou a mužom. Vzájomne sa stávame. Dvajav jednom tele. Je alebo nie je to tak, že iný muž, iná žena túto podstatnú jednotu narúša, je cudzímelementom, nepatriacim do tvoriacej sa a prebiehajúcej jednoty, plnosti? Možno to trochu vyznie vulgárne, ale nemá žena jednu vagínu pre jeden penis? A muž jeden úd pre jednu pošvu? Nemá každý len jednutvár pre jedného, jedny ústa? Musím pripustiť a poznamenať ako námietku voči takejto argumentácii, že muž a žena nezomierajú v rovnakom čase, niekedyprejde aj mnoho rokov medzi smrťou jedného a druhého. Z toho vyplýva, že moje uvažovanie má trhliny, alebo je nutné uvažovať o jednote, ktorú ani smrťnerozdelí, nerozpúta. Nič také sa v bežnej spoločenskej (ani náboženskej) praxi nevyskytuje.
Má každý jeden z nás svojudruhú "polovičku" a výlučne len tú jednu polovičku v inom človekudruhého pohlavia alebo nie? Raz si myslím, že áno. Lebo to tak vnímam, prežívam, cítim. Inokedy si myslím,že je to len otázka voľby. Neviem či je rozumné myslieť si, žeje to otázka podstaty a daru Boha. Niekedy si myslím, že človek: muža žena, nemusia svoju sexualitu otočiť k sebe, ale od sebak svetu, a byť tak plodní nie v sebe navzájom ale vo svete.
Prežívam potrebu byť milovaná a nechať milujúceho aby sa ma dotýkal,potrebujem dotyk, pohľad lásky. Potrebujem lásku opätovaťa potrebujem aby moja láska bola prijatá. Inými slovami potrebujem prijímať druhéhoa byť ním prijatá. Ja to vo svojej podstate potrebujem a tedadovoľujem si myslieť, že každý. Opäť som pred otázkou či jedným alebomnohými. Ak vychádzam z predpokladu, že v telesnej rovine lenjedným, ani nie tak v telesnej. Objatie, pohľad do očí je možnýs mnohými. Je to v poriadku a v súlades vernosťou? Ak zájdem do sexuálneho rozmeru tak je to výlučné. Sexuálny rozmer slúži aj k "tvorbe"nových bytostí. Objatie a pohľad, bozk, nemajútakéto "dôsledky". Nie je možné poprieť v nich vzrušenie, vášeň. Ak oni sú predznamenaním možného budúceho sexuálneho spojenia, tak potommôžeme celý fyzický kontakt nazvať výlučným, patriaci vždy dvom a tým istým osobám vzájomne: mužovi a žene. Predpokladám, že niekto by tu namietal skutočnosťou plynutia času, ale tá je objasnená v prvom odstavci. Ak postupujem ďalej v tejto logike a od tela prejdemk duši, myslím, že by tam mal platiť ten istý princíp vzhľadom k tomu, že duša a telo súpodstatne spojené. Z toho vyplýva, že aj duševné prejavy lásky (bytostnej lásky medzi mužom a ženou, nie charitas, nie materinskej lásky, priateľskej lásky) sú možné len voči jednému. Nastupuje"tvrdé" rozhodnutie dodržiavať vernosť, vždy a stále. Nevstupovať doiných bytostných vzťahov. Vytvárať jeden bytostný vzťah a keď takýnastane vedieť, že iný už nie je možný. Musím pripustiť, že teraz v dvojročnom posune to vnímam inak.
Jev zasvätenom živote partnerom Boh? A čo ľudská stránkazasväteného človeka? Nie je to tak, že zasvätenýmosobám, niečo podstatné chýba? Nechýba im ten druhý človek,s ktorým sú spolu človekom? Po duchovnej stránke každý človek potrebuje Boha, ducha môže človeku dať lenBoh, len on je Duch, len on môže človeka duchovne naplniť. Je zrejmé, že niektoré osoby sa rozhodnúpre to, že im bude chýbať duševno-telesné naplnenie v inom človeku, na úkor toho sa do istej možnej miery "zduchovnia". Veria tomu, že zrieknutím sajednoty s druhým, Boh v nich toto pretvorí na plnšiu jednotu so sebou– že, telesno-duševnú prirodzenú potrebu, premení na nadprirodzenú jednotu so sebou samým. Je tootázka nadprirodzená a nie vyplývajúca z podstaty človeka. Najej začiatku je vždy duševno-telesný muž a žena. Nasleduje otázka: jeduchovná žena podstatne rozdielna od duchovného muža? Je tam potrebné výlučné spojenie s inou ľudskou bytosťou pre dopĺňanie? Neviem. Možno nastalo s Bohom a tak všetci sú v Kristovi jednýmtelom. Ako strapec hrozna na viniči.
1. 11. 05
Chcem ďalej uvažovať o mužovi a žene. Chcem nájsť svoju ženskúidentitu a chcem pochopiť jej rozdielnosť od mužskej.
1. chcem vedieť či som úplne celistvá a jednotná alebo som takou lens mužom spolu, chcem vedieť či to čo platí pre mňa platí pre všetkých.
Myslím, si, že pre všetkých platí to isté z podstaty, teda ak somkompletná sama o sebe tak potom sme takí všetci, ak nie, tak potom nikto.
2. ak sme všetci nekompletní sami o sebe a stávame sa takými lens tým druhým, chcem vedieť či každý má svojho jediného druha alebo či sme"vymeniteľní", teda vlastne či sme jedineční sami o sebe a oddelilteľníod druhého alebo nie
3. vzhľadom k tomu, že každý má slobodnú vôľu, ako zrealizovaťnevyhnutné spojenie s tým druhým ak chce len jeden? A tak tototvrdenie buď vyvracia tvrdenie o jedinečnosti a jedinnosti jednotyalebo poukazuje na možnosť nezrealizovať Božiu vôľu, čím ale je postihnutá ajtá osoba, ktorá by ju chcela realizovať, no kvôli slobodnej voľbe druhéhoju nemôže naplniť. Z toho by vyplývalo, že naša vôľa je determinovaná vôľou nie len Božou ale ajvôľou "jedinečnej druhej osoby". Zdá sa mi to zvláštne. Adam a Eva tvorili jednotu. Evina vôľaslobodne (pod vplyvom istej démonickej bytosti) rozhodla nepočúvnuť Boha, bez vplyvu Adamovej vôle a Adamovplyvnený Evinou vôľou sa tiež rozhodol ísť proti Božiemu "príkazu". Čo z tohovyplýva?
Mária bola panna, žila s Jozefom, bez sexu. Mohlažiť Mária bez Jozefa? Nie kvôli dobe, ale zo svojejpodstaty? Mária dnešnej doby by tiež žila s Jozefom? Nielen kvôli dieťaťu.
Ak ideme ďalej: žena je potenciálnou matkoua muž otcom, každý a každá. Každé dieťa potrebuje otca aj matku. Ak je niekto duchovnou matkou dieťaťu, toto dieťa potrebuje ajduchovného otca? Je Boh otcom aj matkou?Existuje vôbec zo svojej podstaty nejaké duchovné materstvo alebo otcovstvo? Ježiš hovorí aj tieto slová (neviem či ich je možné vzťahovať na to o čom uvažujem) nedávajte sa oslovovať otec, lebo máte len jedného Otca. Ako protiargument mi prichádzajú na um Jeho slová Jánovi pod krížomv súvislosti s Máriou: hľa Tvoja matka, a tiež Máriu z Magdaly po zmŕtvychvstaní oslovuje: Mária a žena.
Našla Ježišova ľudskosť doplnenie v niektorej zo žien? Kacírskaotázka?
Som sama o sebe, alebo iba s niekým som, a potom lens niekým jediným alebo je tam možnosť výberu? Ak som sama o sebe, potomnemusím podstatne sa s niekým spojiť. Môžem ale nemusím. Môžem žiť plne ajbez druhého. Odkiaľ ale prichádza tá túžba po láske, ktorá sa objavila užu Adama v jeho hľadaní Evy? Adamova túžba poEve je pre mňa dôkazom, že tvrdenie, že som sama o sebe je nepravdivé.A túžba po druhom a po spojení sa v láske nie je akcidentomalebo pozostatkom dedičného hriechu. Prejdime na druhé tvrdenie: že som len s niekým. Stojím predotázkou: s výlučne niekým alebo podľa výberu? Ak výlučne s niekým čopotom všetci alkoholici, ľudia zle žijúci, s ktorými nikto nechce svojživot spojiť?. O tom hovoria Ježišové slová: niektorí sa narodilineschopní manželstva, niektorých takými urobili ľudia... ?
Predtým sú slová: na počiatku ich Boh stvoril ako mužaa ženu,...a už nie sú dvaja ale jedno telo... Z toho by možno bolo možnéusúdiť, že "obojstranným záväzným sľubom" a až "obojstranným záväzným sľubom" človek prestáva byť sámo sebe a je jedným telom s druhým a nie ináč a žepredtým bol sám o sebe. Ako treba chápať, že ich Boh na počiatkustvoril ako muža a ženu? Stvoril tých výlučných dvoch pre seba? A oni sa "sľubom" stávajú jednýmtelom? Ak sa nestanú "manželmi" tak nie sú jedným telom, ale napriek tomu sústvorení pre seba?
Ešte jeden príklad, keď povieme telo, čo si predstavíme? Nič. Keď poviemeženské telo, mužské telo, vieme čo si predstavíme.
Každému človeku jedané jeho telo, jeho duša. Nevyberá si ich slobodne. A čo druh? Je námdaný alebo si ho volíme? Ak si nevolíme, je nám dané spoznaťtoho kto je pre nás? A následne sa pre neho rozhodnúť, alebo hoodmietnuť? Ak odmietame, je možné nájsť tú istú jednotus niekým iným? Ak by toto tvrdenie platilo, tak človek či muž alebo žena by mal tak dlho hľadaťaž nájde toho výlučne svojho, k sebe patriaceho. Musím pripustiť, že lebo logicky z tohoto tvrdeniavyplýva možnosť, že "predurčený" môže slobodne s niekym iným. Z toho plynie absurdnosť tohoto tvrdenia ak nie aj celej úvahy.
Na to aby sa dvaja stali jedným telom, musia sa stať aj fyzicky jednýmtelom? Aký rozdiel je medzi sexuálnym spojením a držaním sa za ruku, alebobozkom, alebo objatím, či podaním ruky? Ruky si bežne podávames mnohými ľuďmi, ale sex máme bežne len s "exkluzívnym druhom" (pre niekoho manželom či manželkou). Zrejme tam bude nejakýrozdiel. Alebo sme úplne promiskuitná spoločnosť. Do akej miery bolizjednotení Ježiš so ženou čo mu umývala nohy svojimi slzami a vlasmi? Ačo Ježiš a učeníci keď im umýval nohy?
Možno na to treba ísť pohľadom cez cieľ. Prečo žijeme? Z lásky Boha? Aby sme ho milovali, aby sme sa milovali?
Slovo prikázanie by bolo dobré nahradiť slovom, ktoré by vystihovalojeho obsah, niečím takým ako: toto robte tak a budete žiť, totoje tak ako má byť, aby ste vy mohli byť tak ako máte byť. Slovo príkaz bežne chápeme ako niečo čomusíme, bez súvislosti s dobrom, ktoré z neho plynie. V Evanjeliu sapríkaz chápe ako niečo výlučne spojené s dobrom, pravdou a láskou....
...nedokončené...
