Máme dvoch synov, obaja sú narodení v júli, rok po sebe. Tak si to viete predstaviť. Odrátavam dni do skončenia materskej, respektíve do dňa, v ktorom pôjdu do škôlky. Závidím mužovi každé ráno ako opúšťa dom smerom k práci. A to nám nosí obedy a chodí skoro domov a stará sa o chlapcov úplne unikátne. Nehovoriac o tom, že vždy keď chcem môžem vypadnúť.
Nezabúdajúc, že nejakou zázračnou zhodou okolností sme mali v tých najťažších situáciách stále pomoc. Chlapci sú zdraví, v noci spia. Sú to moje deti a ja ich milujem. A i tak som proste typ nespokojného človeka. Vadí mi, že nemôžem ísť kam chcem.
Môj duchovný život je teraz zrejme dosť mizerný, ani mi to nestíha vadiť. A to mám výhodu, že manžela do kostola nebaví chodiť, tak ja môžem kedy chcem. Ale nechodím často. So starším jeden a pol ročným synom sa sem tam pomodlím, najčastejšie večer. Hodím nejakú tú modlitbu za muža a spol. a toť vsjo.
A tak ma milo prekvapuje, keď sa mi Boh svojim, pre mňa akceptovateľným a zrozumiteľným humorom občas prihovorí.
Nuž. Šoférujem /(hoci neviem ale baví ma to) naše nové auto, ktoré manžel nazýva rádiom, čo stojí na dvore, keďže on má dysšofériu/, z našej dediny do najbližšej a zároveň aj k najbližšiemu pediatrovi, asi dva kilometre. Po niekoľkých pokusoch zaparkujem na takmer úplne prázdnom parkovisku s úžasne dobrým pocitom, že sme to šťastne prežili.
Vchádzame do čakárne. Sedí tam chlapík z dediny,muž ho pozná. Má tam manželku dievčatá, zjavne dvojičky, asi štvorročné. Rozprávame sa. Nadhodím, že mať dvojičky je určite náročné a empaticky dodám, že my sme mali deti po roku a aké je to ťažké. Celkom dobre a mlado vyzerajúca mama dievčat úplne pokojne a akoby nič povie, že oni mali po sebe tri a potom dvojičky. Jej muž s úsmevom dodáva, že sa starajú aj o jeho osemdesiatdeväť ročného ležiaceho otca.
