I
Čas prítomný a čas minulý,
snáď oba prítomné v čase budúcom,
v čase minulom obsiahnutá budúcnosť.
Ak je však čas večne prítomný,
nikdy sa nevyčerpá.
To, čo byť mohlo, je len abstrakcia,
zostávajúca stálou možnosťou
iba vo svete dohadov.
Čo mohlo byť a čo bolo,
smeruje k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný.
Kroky znejú v pamäti
chodbou, ktorou sme sa nikdy nedali,
k dverám, ktoré sme neotvorili,
do ružovej záhrady. Tak znejú moje slová
v tvojej mysli.
Lež načo
rušiť prach na kalichu ruže?
Neviem.
Iné ozveny
obývajú záhradu. Pôjdeme za nimi?
Rýchlo, hovoril vták, hľadajte, hľadajte
za rohom. Cez prvú bránu
do svojho prvého sveta pôjdeme za nimi
drozdom klamaní? Do svojho prvého sveta.
Tam boli oni, dôstojní, neviditeľní,
hýbali sa bez dotyku po mŕtvych listoch
v jesennej horúčave cez rozochvený vzduch
a vták volal v odpoveď
na nepočutú hudbu ukrytú v kroví,
za nevideného kríženia pohľadov, lebo ruže
mali pohľad kvetov, na ktoré ktosi hľadí.
Boli to naši hostia prijatí a prijímajúci,
tak sme sa pohli, i oni, v náležitom poriadku,
pustou alejou ku kruhu zimozelu,
aby sme pozreli do vyschnutého jazierka.
Jazierko suché, betón suchý s hnedými krajmi,
zaliaty spŕškou slnka,
lotos v ňom rástol pokojne, pokojne,
v hladine žiarilo srdce svetla
a oni za nami, hladinou zrkadlení .
Keď prišiel mrak, nádrž náhle spustla.
Choďte, povedal vták, lebo v listí
sa skryli deti vzrušené, tajace smiech,
choďte, choďte, povedal vták: ľudstvo
neunesie priveľa skutočnosti.
Čas minulý a čas budúci,
čo mohlo byť a čo bolo,
mieri ku koncu, ktorý je navždy prítomný.
II
Hľa, v blate cesnak je a zafíry
zvierajú zapadnuté osi.
A trilkujúca struna v krvi zavíri,
pod zastaranou ranou spieva bôľne,
vracia sa zas v spomienkach k zabudnutej vojne.
A tanec v žilách,
cirkuláciu miazgy
naznačia hviezdy nepokojné,
keď v strome miazga stúpa v lete.
Stúpame sami ponad stúpajúcim stromom
vo svetle, ktoré lístie modeluje stroho
a v ňom sa ženie zablatenou stopou
diviaka sledujúci kopov
a štvú svoj večný vzor,
zmierení medzi hviezdami.
V mŕtvom bode krútiaceho sa sveta. Ani telesný ani netelesný,
ani od ani ku: v mŕtvom bode, kde trvá tanec,
čo nie je ani pohyb ani zastavenie. A nenazývajme to stálosťou,
kde minulosť a budúcnosť sa stretnú. Ani pohybom on niečoho,
či k niečomu,
ani vzostupom a pádom. Mimo ten bod, ten mŕtvy bod
niet tanca a iba to je tanec.
Viem iba povedať, boli sme tam, neviem povedať kde.
A neviem povedať ako dlho, lebo to znamená umiestnenie v čase.
Vnútorná nezávislosť od všetkých žiadostí,
oslobodenie od činnosti a utrpenia, od vnútorného
i vonkajšieho donútenia, a predsa obklopenie
milosťou zmyslu, bielym svetlom, stálym i nestálym,
Erhebung bez pohybu, sústredenie
bez vylúčenia, nový svet
a zároveň i starý, vysvetlený a pochopený,
v obsiahnutí jeho parciálnej extázy
i v pochopení jeho parciálnej hrôzy.
A predsa putá medzi minulosťou a prítomnosťou,
votkané do slabosti tela pominuteľného,
chránia ľudstvo pred nebom i zatratením,
ktoré telo nevie zniesť.
Čas minulý i čas budúci
si možno iba ťažko uvedomiť.
Uvedomovať si neznamená byť v čase;
ale len v čase si možno spomenúť na chvíľu v ružovej záhrade,
na chvíľu v besiedke do ktorej bil dážď,
chvíľu v chladnom kostole, kde sadá dym,
siahajúcu do minulosti i prítomnosti.
Čas možno prekonať iba časom.
III
Toto je miesto nepokoja,
čas pred a čas po
v matnom svetle: ani denné svetlo,
obdarujúce tvar zreteľným pokojom,
meniace tieň na prechodnú krásu
s pomalou rotáciou, naznačujúcou trvanie;
ani tma na očistenie duše,
odďaľujúca zmyselnosť odriekaním,
očisťujúca náklonnosť od všetkého dočasného.
Ani plnosť, ani prázdnota. Iba dohasínanie
na napätých, časom zbrázdených tvárach,
rozptyľovaných od rozptýlenia rozptýlením,
plných vidín a nemajúcich zmyslu,
vzdutých apatiou bez koncenstrácie,
ľudí a kúskov papiera, zvírených chladným vetrom,
vanúcim pred a po čase,
vetrom do chorých pľúc i z pľúc,
v čase pred a čase po.
Čkanie chorých duší
do vydýchaného vzduchu, ľahostajného,
neseného vetrom, ktorý zametá ponuré pahorky Londýna,
Hampstead a Clerkenwell, Campden a Putney,
Highdate, Primrose a Ludgate. Nie, tu
niet temnoty, v tomto švitorivom svete.
Len zostúp nižšie, ešte nižšie
do sveta stálej samoty,
do sveta nesveta, ktorý nie je svetom,
do vnútornej tmy, do odriekania
a opustenia vlastníctva,
do vyprahnutosti sveta rozumu,
vyprázdnenia sveta fantázie,
nečinnosti sveta ducha;
to je jedna cesta, druhá
je tá istá, iba nie v pohybe,
lež v jeho popretí; zatiaľ čo svet sa hýbe
nenásytne po svojich vydláždených cestách
času minulého i budúceho.
IV
Čas a zvon pochová deň,
čierny mrak vrhá dlhý tieň,
stočí sa slnečnica k nám, keď slnko zašlo?
Plamienok žiali preň,
kam sa až zatára?
Mrazivý prst tisu už sa s nami stretá
po tom, čo krídla čajky-rybára
odvetia svetlom svetlu, je tiché pokojné
ma mŕtvom bode krúžiaceho sveta.
V
Slová plynú i hudba plynie
len v čase; lež to, čo iba žije,
môže len zomrieť. Slová vyslovené
ostávajú v tichu. Len cez tvar
slová či hudba dosiahnu
nehybnosť; tak ako čínska váza,
ktorá sa neprestajne hýbe vo svojej nehybnosti.
Nie teda nehybnosť huslí, pokým tón trvá,
nie iba to, ale i koexistencia,
alebo takto: koniec predchádza začiatok,
lebo koniec i začiatok tu vždy sú,
pred začiatkom a po konci.
A všetko je práve teraz. Slová sa napínajú,
praskajú i lámu pod ťarchou
napätím, hynú, šmyknú sa,
rozplynú v nepresnosti, na mieste nepostoja
nikdy nehybné. Hlasy jačavé,
hašterivé, výsmešné či iba klebetiace
sa im natískajú. Slovo na púšti
večne prepadajú hlasy pokušenia,
tieň volajúci v pohrebnom tanci
a hlasný nárek zúfalej chiméry.
Detail vzoru je pohyb,
tak ako v obrazci desiatich schodov.
Žiadosť sama je pohyb,
nie sám o sebe žiadúci;
láska sama o sebe nehybná,
iba príčina a cieľ pohybu,
sama nad časom i žiadosťami,
ale vždy v zornom uhle času,
uzavretá v tvare obmedzenia,
medzi nebytím a bytím.
Náhle v lúči slnka
aj prach sa ešte hýbe
a stúpa skrytý smiech
detí v lístí,
tu, teraz, večne, vždy
je smiešny ten premárnený smutný čas,
ktorý sa rozkladá predtým i potom.
T. S. Eliot, Pustatina, Prvá časť zo štyroch kvartét: Burnt Norton
