I
O bohoch neviem veľa, ale si myslím, že rieka
je veľký hnedý boh - chmúrny, neskrotený a nespútaný,
trpezlivý do istej miery, sprvu uznávaný ako hranica;
užitočný hoci nespoľahlivý, ako sprostredkovateľ obchodov;
neskôr len problém pre staviteľov mostov.
Keď sa problém vyrieši, na boha sa temer zabudne
medzi obyvateľmi miest - vždy však nezmieriteľný,
má svoje obdobia i svoj hnev, ničiteľ, vždy pripomína
ľuďom, čo chceli zabudnúť. Neuctievaný, neuzmierovaný
zbožňovateľmi stroja, ale čakajúcim, striehnúci a čakajúci.
Jeho rytmus vždy prítomný v detskej izbe,
vo vôni pajaseňa v aprílovej záhrade,
vo vôni hrozna na jesennom stole
a v kruhu plynovej lampy za zimných večerov.
Rieka je v nás, okolo nás je more,
more je ako okraj zeme, žula,
do ktorej more siaha, brehy, na ktoré vrhá
zvyšky dávnych, inakších stvorení:
hviezdicu, kráľovského kraba, chrbticu veľryby,
kaluže, v ktorých ponúka našej zvedavosti
jemnejšie riasy a morské sasanky.
A vyvrháva naše straty, potrhanú sieť,
rozbité hrnce, zlomené veslá,
šat mŕtvych cudzincov. More má veľa hlasov,
veľa bohov, veľa hlasov.
V tŕňovej ruži soľ,
hmla medzi jedľami.
Vytie mora
a štekot mora sú hlasy odlišné,
ktoré sa často ozývajú spolu: kvílenie v lanoví,
hrozba i láskavé vlny, ktorá sa láme na vode,
vzdialené škrípanie v žulových zuboch
a nárek varujúci, že sa blíži breh,
sú hlasy mora i kolísaná, hvízdajúca bója
na ceste domov, a čajka:
a pod tlakom tichej hmly
znejúci zvon
meria čas, nie náš čas, odzváňaný nenáhlym
prílivom a odlivom, čas
starší ako čas časomerov, starší
ako čas, ktorý počítajú dychtivé, utrápené ženy,
ležiace bez spánku, keď vážia budúcnosť,
skúšajú rozpliesť, odvinúť, rozmotať
a opäť spliesť minulosť a budúcnosť,
medzi polnocou a úsvitom, keď minulosť je iba klam,
budúcnosť bez budúcnosti, v predrannom bdení,
keď čas sa zastaví, čas navždy nekonečný;
príliv a odliv, ktorý je a bol od počiatku,
rozozvučí
zvon.
II
Kde je ich koniec, nečuteľných kvílení,
jesenných tichých uvädaní kvetov,
striasajú lupene a hynú nehybné,
a kde je koniec trosiek lodí
modlitby kosti na brehu, čo sotva vymodlí
modlitbu nešťastného zvestovania?
Niet konca, je len pridávanie: vlečený
chvost ďalších dní a hodín, preto
aj cit sa nezachová bezcitne
k bezcitným rokom žitia, ktoré rodí
len trosky toho, na čom sme sa dohodli
a čo je najviac hodné odriekania.
Posledné pridávanie, koniec znamení
bezmocnej pýchy, odpor k slabým vznetom,
bezcieľna oddanosť už sotva prilipne
v deravom člne, ktorý len prúd vodí,
tak počuť nehybnejší od modly
hlas zvona posledného zvestovania.
Kde skončia námorníci, nesení
to, kde sa stelie hmla a hniezdi vietor?
Vždy v našich myšlienkach sa more ocitne,
oceán, kde niet znečistenej vody,
budúci vek sa vtedy nezdá pripodlý
tak ako minulosť; a nie je bez poslania.
Musíme si ich predstaviť, jak bez zmeny,
vo vetre, večne premáhaní sieťou,
vítajú brehy, stále, bezchybné,
chcú sušiť plachty v prístavoch a po plat chodiť,
nie ako ľudí, čo sa k ceste rozhodli
za úlovkom, čo nemá nádej na uznania.
Niet konca týchto nečuteľných kvílení,
niet konca uvädaniu uvädnutých kvetov,
pohybom bolestí, sú bezbolestné, nehybné,
i prúdom mora, troskám ľudí,
modlitbe kosti k Smrti, svojmu Bohu, ktorá sotva vymodlí
modlitbu Zvestovania.
Zdá sa, ako človek starne,
že minulosť má iný tvar a prestáva byť iba následnosťou -
či vývojom: to posledné je čiastočný blud,
posilňovaný povrchným chápaním evolúcie,
ktorá sa stáva vo všeobecnom poňatí prostriedkom, ako zaprieť minulosť.
Chvíle šťastia - niet pocit blahobytu,
radosti, naplnenia, istoty alebo rozptýlenia
či hoci skvelej večere, lež náhle osvietenie -
zažili sme to, ale nepostrehli sme zmysel,
a prístup k zmyslu opäť vyvoláva skúsenosť
v odlišnej forme, nad každý zmysel,
ktorý možno pripísať šťastiu. Povedal som predtým,
že minulá skúsenosť, oživená vo svojom zmysle,
nie je skúsenosťou iba jedného života,
ale mnohých generácií - nezabúdajúcich
na niečo, čo je možno celkom nevýslovné:
spätný pohľad na istotu
zaznamenanej histórie, spätný polopohľad
ponad plece k prvotnej hrôze.
Tak zistíme, že chvíle utrpenia
(či v dôsledku nedorozumenia, či nie,
či dúfajúc v to, čo nebolo treba, alebo v obavách z toho, čo nebolo treba,
to je vedľajšie) sú tak isto trvalé,
s trvalosťou, akú má čas. Väčšmi si to uvedomíme
v utrpení iných, temer zakúšanom,
pohlcujúcom nás, než v našom vlastnom.
Lebo naša minulosť je zahalená prúdmi činnosti,
ale útrapy iných zostávajú skúsenoťou,
nezaradenou, nezaťaženou nasledujúcou únavou.
Ľudia sa menia a usmievajú: ale úzkosť zostáva,
čas ničiteľ je čas uchovávateľ,
ako rieka s nákladom černochov, kráv a kurínov,
kyslé jablko a zahryznutie do jablka.
A drsná skala v nepokojných vodách,
vlny sa cez ňu prevaľujú, hmly ju objímajú;
za pokojného dňa je to len monument,
v búrlivom počasí je to bod,
podľa ktorého sa určí kurz: ale i v chmúrnom období
i v náhlej zúrivosti je tým, čím vždy bola.
III
Niekedy premýšľam, či na toto myslel Krišna -
medziiným - alebo je to jeden spôsob, ako chápať tú istú vec:
že budúcnosť je unikajúca pieseň, kráľovská ruža či vetvička levandule,
clivej ľútosti za tými, ktorí tu ešte nie sú, aby sami ľutovali,
medzi zažltnutými listami knihy, ktorá sa nikdy neotvára.
A cesta hore je cesta dolu, cesta vpred je cestou späť.
Ťažko sa je s tým zmieriť, je však isté,
že čas nikdy nezahojí: chorého už nieto.
Keď sa vlak pohne, pútnici sa dajú
do ovocia a časopisov, do obchodných listov
(vyprevádzači dávno opustili perón),
tvár sa im zo smútku už spúšťa do úľavy,
do driemavého rytmu mnohých hodín.
Pútnici, vpred! Niet uniknutia z minulosti
do iných životov a inej budúcnosti;
nie ste už tí, čo opúšťali domov,
či ktorí dospeli až k určenému cieľu;
za vami koľaje sa zužujú, až splynú,
a na palube rachotiacej lode,
do brázdy zahľadení, čo sú za ňou šíri,
nepomyslíte: "minulosť sa končí"
či "budúcnosť je pred nami".
Keď padne noc, v lanoví, v anténe
sa ozve hlas (a nehovorí k uchu,
šumiacej mušli času; a nehovorí v nijakom jazyku):
"Napred, vy, ktorým sa zdá, že putujete;
to nie ste vy, kto videl prístav,
ako sa stráca, a kto raz vystúpi.
Tu medzi jedným a druhým brehom,
keď čas zaváhal, zvážte budúcnosť
i minulosť, obe rovnako.
Vo chvíli, ktorá nie je chvíľou činnosti ani nečinnosti,
môžete dôjsť k tomuto: "v hociktorej sfére bytia
myseľ človeka môže dychtiť
po čase smrti" - to je tá činnosť
(a čas smrti je každý okamih),
ktorá prinesie ovocie v živote iných:
Lež nemyslite na ovocie činnosti.
Dopredu.
Ó pútnici, ó námorníci,
vy, ktorí prichádzate do prístavu, i vy, ktorých telá
prejdú skúškami a súdom mora
či inej náhody, toto je vaše skutočné miesto určenia."
Podobne vravel Krišna, keď napomínal Arjunu
na poli bojovom.
Nie šťastnú cestu,
lež napred, pútnici.
IV
Pani, ktorej svätyňa stojí na útese nad morom,
modli sa za všetkých, ktorí sú na mori, za tých,
čo pracujú s rybami, a
za tých, čo sa zaoberajú statočným obchodom,
i za tých, čo ich sprevádzajú.
Opakuj modlitbu za
ženy, ktoré videli svojich synov a mužov
vyplávať na cesty a nevrátiť sa:
Figlia del tuo figlio,
Kráľovná Nebies.
A modli sa za tých, čo boli na lodiach a
skončili svoju púť na piesku, v perách mora
či v temnom hrtane, ktorý ich nevyvrhne,
či kdekoľvek, kde nedoľahne večné Anjel Pána
morského zvona.
V
Stýkať sa s Marsom, rozprávať s duchmi,
podávať správy o zvykoch morskej obludy,
zostaviť horoskop, predpovedať či veštiť z kryštáľu,
poznať chorobu z podpisu, vyčítať
život z čiar na ľudskej dlani
a tragédiu z prstov; vyvolať znamenia
z lósov, z čajových lístkov, uhádnuť z kariet
osud, hrať sa s pentagramami
či barbiturátmi alebo rozpitvať
vracajúci sa obraz hrôz z času pred vedomím -
prebádať loná, hroby, sny; to všetko sú bežné
zábavy a drogy, ktoré predkladá tlač:
a vždy budú niektoré z nich, najmä
keď národ stihne zmätok a bieda
či na brehoch Ázie, či na Edgware Road.
Ľudská zvedavosť skúma minulosť a budúcnosť
a lipne k tomuto rozmeru. Ale pochopiť
bod, kde sa pretína bezčasovosť
s časom, je práca pre svätca -
ani nie práca, lež čosi dané
i odňaté, služba celoživotnej smrti láske,
zápalu, obetavosti a askézy.
Pre väčšinu z nás jestvuje iba nepostihnuteľný
okamih, okamih v čase i mimo času,
okamih vytrženia, stratení v lúči slnečného svetla,
nevidená divá materina dúška či zimná blýskavica,
alebo vodopád či hudba, ktorú počúvame tak hlboko,
že ju nepočujeme, ale stávame sa tou hudbou,
pokiaľ hudba trvá. To sú iba náznaky a dohady,
náznaky sledované dohadmi, disciplína, myšlienka a čin.
Náznak napoly uhádnutý, dar napoly pochopený je Vtelenie.
Tu sa uskutočňuje neuskutočniteľná jednota
sfér jestvovania,
tu sú prekonané a uzmierené
minulosť a budúcnosť,
tam, kde činnosť by ináč bola pohybom
toho, čo sa iba hýbe,
lež nemá v sebe prameň pohybu -
nesené démonickými podzemnými silami.
A pravá činnosť je nezávislá
od minulosti i budúcnosti.
Pre väčšinu z nás je to cieľ,
ktorý sa tu nikdy neuskutoční;
pre nás, ktorí nie sme porazení
len preto, že sa naďalej pokúšame;
my, nakoniec spokojní,
ak náš časový návrat obohatí
(nie veľmi ďaleko od tisu)
život obsažnej zeme.
T. S. Eliot, Pustatina, Štyri kvartetá, Dry Salvages
(pravdepodobne - les trois sauvages - je skupinka skál s majákom neďaleko severovýchodného pobrežia mysu Ann v Massachusetts)
