I
V mojom počiatku je môj koniec. Postupne
domy vznikajú a padajú, drobia sa, rozrastajú,
odstraňujú, ničia, opravujú, alebo na ich mieste
je voľno pole či továreň alebo cesta.
Starý kameň na nové stavby, staré drevo na nové ohne,
staré ohne na popol a popol do zeme,
v ktorej je telo, trstina i trus,
kosť človeka i zveri, steblo i list.
Domy žijú a umierajú, je čas stavania,
čas života a plodenia
a čas vetra, ktorý rozbíja uvoľnené okná,
trasie obložením, kde mizne poľná myš,
trasie zodratý gobelín s votkaným mĺkvym mottom.
V mojom počiatku je môj koniec. Hľa svetlo padá
v pustom poli za hlbokou alejou,
tienenou komármi, šerou v popoludní,
kde sa opieraš o lavičku, zatiaľ čo okolo ide voz
a hlboká alej ti ukazuje smer
k dedine, elektrickou páľavou
hypnotizovanej. V horúcom opare sivý kameň
neodráža, len pohlcuje prudké svetlo.
Dálie spia v prázdnom tichu.
Čakajú prvú sovu.
Tam v poli,
ak veľmi blízko nezájdeš, ak veľmi blízko nezájdeš,
v letnej polnoci začuješ hudbu
tichej píšťaly a bubienka
a uvidíš, ako tancujú okolo vatry
muž a žena spojení,
v tanci, ktorý znamená snúbenie,
vážnu a dôstojnú sviatosť.
Dvaja a dvaja v túžobnom spojení,
držiac sa za ruky alebo za ramená
na znamenie svornosti. Dokola okolo ohňa
skáču cez plamene, alebo spojení do kruhu,
vidieckych slávností, alebo s vidieckym smiechom,
dvíhajú ťažké nohy v hrubých topánkach,
zemité nohy, hlinené nohy dvíhajú vo vidieckej veselosti
tých, ktorí už dávno ležia pod zemou,
živiac obilie. Dodržujú tempo,
dodržujú rytmus v tanci
tak ako v živote i v ročných obdobiach,
rytmus období, i súhvezdí,
rytmus pôdoja a času žatvy
rytmus spojenia muža a ženy
i zveri. Nohy dvíhajú i spúšťajú.
Jedia a pijú. Mrva a smrť.
Úsvit sa dvíha a ďalší deň
sa pripravuje na horúčavu a tíš. Predranný vietor
čerí a hladí more. Som tu,
či tam, či kdesi inde. V svojom počiatku.
II
Aj v pozdnom novembri sa marí
ten zvyšokz nepokoja jari,
z preludov letnej páľavy,
snežienka sa ti v stopách objaví,
i slezy mieria do výšky
jak červeň do siva; a čaká pád
neskoré ruže, ktoré ťaží sneh.
Hrom hviezdam hrmot nezatají -
znie ako triumfálni vozataji
vo vojnách medzi súhvezdiami.
Škorpión proti Slnku vedie spor,
kým mesiac nezapadne za okraje hôr,
kométy plačú, až sa meteory pohnú
na pláňach neba poľovať,
stiahnuté vírom, ktorý nesie
svet k tomu ničivému ohňu,
čo všetko spáli, kým zavládne ľad.
To bol tiež spôsob, ako to možno podať - nie veľmi uspokojivý:
štúdia opisu v obnosenom básnickom tvare,
ktorý nás aj tak neuchráni pred neznesiteľným zápasom
slova s významom. Tu na poézii nezáleži.
To nie je to (aby som začal znova), čo sa očakáva.
Aká mala byť hodnota dlho hľadanej,
dlho očakávanej tichosti, jesenného jasu
a múdrosti staroby? Klamali iba nás,
a či aj samy seba, tie tiché hlasy predkov,
zanechajúc nám iba návod na podvod?
Pokoj je iba úmyselné obmedzenie,
múdrosť len poznanie mŕtvych tajomstiev,
zbytočných v tme, do ktorej hľadeli
alebo do ktorej odvracali oči. Zdá sa nám,
že poznanie pochádzajúce zo skúsenosti
má prinajlepšom iba obmedzenú cenu.
Poznanie nanucuje schému a klame,
lebo schéma je nová v každom okamihu
a každý okamih je nové a ohromujúce
hodnotenie všetkého, čím sme boli. Odhalili sme klam
iba toho, čo samo klamúc, nám už nemôže škodiť.
V strede, už nie iba v strede cesty,
ale celou cestou v temnom lese, v černiciach
na okraji močariska, kde noha nemá kam stúpiť,
kde nás ohrozujú príšery, prízračné svetlá,
riziko počarenia. Nech už viac nepočujem
o múdrosti starých ľudí, to radšej o ich šialenstve,
o strachu zo strachu a treštenia, o strachu z vlastnenia,
o strachu patriť inému či iným, patriť bohu.
Jediná múdrosť, v ktorú môžeme dúfať časom,
je múdrosť pokory: a tá je nekonečná.
A domy všetky zmizli pod morom.
A tanečníci všetci pod rovom.
III
Ó temno, temno, temno. Všetci kráčajú do temnoty,
do prázdnych medzihviezdnych priestorov, prázdni do prázdna,
kapitáni, obchodní bankári, významní literáti,
štedrí patróni umenia, štátnici, vladári,
význační štátni úradníci, predsedovia mnohých výborov,
baróni priemyslu i malí podnikatelia, kráčajú do temnoty,
stemneli Slnko a Mesiac a Gothajský almanach
a Burzový spravodaj i Zoznam významných,
vychladol rozum, stratil sa zmysel činnosti.
My všetci kráčame s nimi na tichom pohrebe,
pohrebe nikoho, lebo niet koho pochovávať.
I riekol som duši svojej, buď pokojná a daj temnu prísť k sebe,
bude to temno boha. Ako v divadle,
kde svetlá zhasnú, keď treba zmeniť scénu,
počuť duté dunenie krídel, keď sa trie tma o tmu
a vieme, že hory a stromy, ďaleká panoráma,
a malá pyšná fasáda - všetko sa odsúva.
Či ako podzemný vlak, keď dlho stojí medzi stanicami v tuneli,
rozhovor vzniká pomaly a v tichu zaniká
a za každou tvárou vidíš, ako sa prehlbuje duševná prázdnota
a ostáva len hrôza, že nieto na čo myslieť;
alebo v narkóze, keď myseľ je pri vedomí, ale pri vedomí ničoty -
I riekol som duši svojej buď pokojná a čakaj bez nádeje,
lebo nádej, je nádej zla, čakaj bez lásky,
lebo láska je láska k zlu; je ešte viera,
lež viera a láska a nádej sú v čakaní.
Čakaj bez myslenia, lebo nie je ti dané myslieť:
a tma bude svetlom a miesto nehybnosti bude tanec.
Šepot prúdiacich bystrín zimná blýskavica.
Nevidená materina dúška a divá malina,
smiech v záhrade, ozvena extázy
nie stratenej, lež vyžadujúcej, cieliacej k agónii
smrti i narodenia.
Vravíš, že opakujem,
čo som už predtým vravel. Poviem to znovu.
Mám to zopakovať? Aby si došiel ta,
aby si došiel ta, kde si, odkiaľ, kde nie si,
musíš ísť cestou, na ktorej niet extázy.
Ak sa máš dostať k tomu čo nepoznáš,
musíš ísť cestou nepoznania.
Ak máš mať to čo nemáš,
musíš ísť cestou pozbavenia.
Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si,
musíš ísť cestou, na ktorej nie si.
A to, čo nevieš, je jediné, čo vieš.
A to, čo máš, je jediné, čo nemáš,
A to, kde si, je tam, kde nie si.
IV
Ranený chirurg vládne oceľou,
ňou skúma miesto, či je choré,
pod jeho rukami sa čosi zachvelo;
vnímame jeho súcitenie, ktoré
sleduje teplotu, či stúpa hore.
Jediným naším zdravím bude choroba,
ak počúvame sestry, ktoré hynú,
majú nás potešiť, čo nerobia,
chcú pripomenúť Adamovu vinu
a že sa nemoc zhorší, ak sa má raz minúť.
Nemocnica je celý tento svet,
zriadil ju skrachovaný milionár
a v nej, ak vieme radám rozumieť,
skosí nás absolútna starosť o nás,
i k smrti sprevádza nás ona.
Chlad od nôh zachvacuje kolená,
Horúčka v chorej mysli spieva,
Kto sa chce zohriať, má sa nebáť mrazenia,
Chlad očistcových ohňov rozochvievať,
horí v nich plameň ruží a dym tŕnia miesto dreva.
Krv kvapkajúca je náš nápoj jediný,
krvavé telo – naša strava,
a myslíme si ako deti bez viny:
telo je zdravé, krv je zdravá –
ale aj tak sa tento piatok Veľkým stáva.
V
Teda tu som, uprostred cesty, po dvadsiatich rokoch –
Dvadsiatich rokoch prevažne premárnených, rokoch l´entredeux guerres –
Stále sa učím používať slová a každý pokus
je nový začiatok a iný druh zlyhania,
lebo sa človek naučil iba zmocniť slov
pre to, čo už mu netreba vravieť, či pre spôsob,
akým to už nechce vravieť. A tak každý pokus
je nový začiatok, útok na nevýslovné
s chabou výzbrojou a vždy sa zvrhá
na všeobecný zmätok nepresnosti cítenia,
na nedisciplinované čaty citu. A to, čo má byť dobyté
silou a podrobením, už objavili
raz, či dva, či viac ráz ľudia, ktorých ani v nádejach
nemôžeš prekonať – hoci to nie je súperenie –
je to len boj o nájdenie toho, čo bolo stratené,
nájdené a zasa stratené: a to v podmienkach,
ktoré nevyzerajú priaznivo. Ale možno niet ziskov ani strát.
Pre nás je iba večný pokus. Ostatné nie je naša vec.
Domov je tam, odkiaľ človek vyšiel. Ako starneme,
svet je čoraz čudnejší, tvar sa komplikuje
mŕtvymi i živými. Nie sústredený okamih,
izolovaný, bez toho, čo bolo pred a po,
ale čas života planúci v každom okamihu,
a nie iba čas života jedného človeka,
ale čas starých kameňov, ktoré vzdorujú rozlúšteniu.
Je čas pre večer pri svite hviezd
i čas pre večer pri svite lampty
(večer s albumom fotografií).
Láska je najbližšia sama sebe,
keď na tu a teraz prestáva záležať.
Starci by mali byť objaviteľmi.
Na tu a teraz nezáleží.
A musíme byť tu a teraz v pohybe
k novému sústredeniu
na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu;
cez temný chlad a prázdnu bezútešnosť,
hľa vlna volá, vietor volá, nesmierne vody
čajky a delfína. V mojom konci je môj počiatok.
T. S. Eliot, Pustatina, Styri kvarteta, East Coker
