I
Jar uprostred zimy je obdobie samo pre seba,
večné, hoci mokré pred západom slnka,
zastavené v čase medzi pólom a trópmi.
Keď krátky deň je najjasnejší, v mraze a ohni,
letné slnko zažíha ľad na rybníku a v priekopách,
v bezveternom chlade je ako teplo srdca
zachytené na vodnom zrkadle,
pohľad, ktorý slepne v skorom popoludní.
A žiar jasnejší než plameň rázsochy a rozpálený rošt
pohne nemým duchom: nie vietor, lež turíčny oheň
v temnom čase roka. Od odmäku po zmrznutie
miazga duše sa zachvieva. Niet vône zeme
ani vône živého tvora. Je to jarný čas,
ale nie v rozvrhu času. Živý plot
sa náhle zabelie kvetom
snehu, kvitne rýchlejšie
ako kvet v lete, nepučí, ani nevädne,
stojí mimo schémy plodenia.
Kde je leto, to nepredstaviteľné
nulové leto?
Keby si bol šiel tou cestou
a dal sa smerom, ktorým si mal ísť,
z miesta, z ktorého by si prichádzal,
keby si bol šiel tou cestou v máji, ploty by boli
opäť biele, v máji zmyselne sladké.
Bude to rovnaké na konci cesty,
či prídeš v noci, ako zosadený kráľ,
či vo dne, nevediac, načo si prišiel,
bude to rovnaké, keď opustíš nerovnú cestu
a zabočíš za chlievom k ťažkej fasáde
a k náhrobku. A to, čo si doposiaľ mal za dôvod príchodu,
je náhle škrupina a pleva zmyslu,
z ktorej sa cieľ vyluskne, len keď je naplnený.
Ak vôbec. A možno, že si nemal cieľ,
alebo bol za koncom, aký si si predstavoval,
a v splnení sa zmenil. Sú ešte iné miesta,
ktoré sú tiež krajom sveta, niektoré v hrtane mora
či nad temným jazerom, na púšti či v meste -
lež toto je najbližšie v priestore a čase,
teraz v Anglicku.
Keby si bol šiel touto cestou
a dal sa ktorýmkoľvek smerom, odhocikiaľ,
v každom čase a v každej dobe,
vždy by to bolo rovnaké: treba odložiť
rozum i predstavivosť. Nie si tu, aby si čosi overoval,
aby si sa poučil či upokojil zvedavosť
alebo podal správu. Si tu, aby si kľačal
na mieste, kde platí modlitba. Modlitba nie je len
poriadok slov, vedomé zaujatie
modliacej sa mysle či zvuk hlasu, ktorý sa modlí.
Až mŕtvi môžu povedať, prečo sa im za živa
nedostávalo slov: mŕtvi sa dorozumievajú
ohňom, ktorý je za jazykom živých.
Priesečník v nadčasovom okamihu
je tu v Anglicku a nikde. Nikde a vždy.
II
Je popol na rukáve muža
všetko, čo zvýši po spálených ružiach.
Prach, ktorý v atmosfére visí,
označil bod, kde mizne príbeh čísi.
A ten prach z vetra vdýchnutý
bol domom, myšou, stenou, klenutím.
Zo smrti nádeje len zúfanie
- smrť vzduchu zavanie.
Bývajú povodne i suchá útočia,
v ústach i na očiach;
a mŕtvy piesok, mŕtva voda
zápasia o to, kto sa poddá.
Neplodná pôda, vyprahnutá
len zíva, keď ju márne nútia
a z brázd sa bez nádeje
- iba smrť zeme smeje.
Oheň a voda zaviní,
že zmiznú mestá, tráva, pastviny.
Oheň a voda svojím smiechom skalí
obete, ktorých sme sa odriekali.
Oheň i voda ničia steny
nami už dávno opustených
chrámov a svätyne.
Tým voda s ohňom zahynie.
V neistej hodine, keď váha ráno
nablízku konca nekonečnej noci,
vracajúcom sa konci nekonečna,
po tom, čo holub s ohňom na jazyku
zapadol v horizonte svojho hniezda,
kým suché listy jak cín ticho zneli
na asfalte, kde nieto iných zvukov,
dym stúpal z predmestí a medzi nimi
stretol som ho, jak náhli sa i vlečie
ako list kovový, čo ku mne ženú
predranné vetry, ktorým nevzdoruje.
Zahľadel som sa do schýlenej tváre
pátravým zrakom, akým meriavame
prvého cudzinca, keď redne šero;
náhle som zachytil ten pohľad majstra,
mŕtveho, dávno spola neznámeho,
jedného, no i mnohých; v hnedej tvári
zrak známeho i zložitého ducha,
zároveň známy, no i neurčitý.
V dvojakej úlohe som preto zvolal
a počul cudzí hlas: "Si to ty azda?"
hoci sme neboli. Ja vždy ten istý,
vediaci o sebe, i ktosi iný -
jeho tvár sa len utvára a slová
nezvládnu poznanie, čo nasleduje.
Povoľní tomu všestrannému vetru,
pricudzí, ale schopní pochopenia,
jednomyseľní v priesečníku času,
v stretnutí nikde, predtým ani potom,
išli sme chodníkom jak mŕtva hliadka.
"Zázrak, čo cítim, hľa, je prostý," vravím,
"lež prostota ten zázrak spôsobila.
Snáď nechápem, vrav, snáď sa nepamätám."
"Netúžim opakovať znovu," vraví,
"tie svoje tézy, čo si pozabúdal.
Poslúžili už dosť, tak čo tam po nich.
Takisto tvoje, nech im odpúšťajú
iní, tak ako ja ťa o to prosím
v dobrom i zlom. Sú plody minulosti
zjedené a zver zvrhla prázdny válov.
Minulé slová patria reči minulosti
a slová budúcnosti čakajú hlas iný.
Lež ako prechod nepostaví hrádzu
nepokojnému duchu, blúdiacemu,
medzi dva svety, čo sa približujú,
tak stretám slová, čo som netušieval
na cestách, kde som nedúfal, že pôjdem,
opustiac telo na vzdialenom brehu.
Údelom naším je reč, ktorá núti
očistiť dialekty kmeňov, myseľ
obrátiť naspäť, no i k predvídaniu,
preto mi dovoľ odhaliť ti dary
staroby, vložiť veniec tvojim snahám.
Po prvé, trenie vyhasnutej mysle
bez očarenia, nič ti nesľubuje,
len horkú nechuť neskutočných plodov,
keď sa duch s telom vo dve rozpadajú.
Po druhé, zrejme nemohúcnosť zlosti
nad ľudskou hlúposťou a bičovanie
rehotu nad tým, čo už nepobaví.
Napokon bolesť z toho, že sa vracia
všetko to, čo si robil, čím si bol; stud
z motívov prineskoro odhalených,
vedomie činov zlých a na vrub iných,
považovaných na užitie cnosti.
Uznanie bláznov bolí a česť špiní.
Zúfalý duch sa od zla ku zlu vlečie,
až kým ho stihne oheň očistenia,
v ktorom sa pohybuješ ako v tanci."
Svitalo. Na ulici pretvorenej
lúčil sa s neurčitým rozžehnaním
a rozplynul sa za trúbenia rohu.
III
Sú tri stavy, ktoré často vyzerajú rovnako,
a predsa sa celkom líšia, kvitnú v tom istom živom plote:
oddanosť sebe, veciam i osobám, odmeranosť
voči sebe, veciam i osobám; a ľahostajnosť rastúca medzi nimi,
podobná obom, ako je smrť podobná životu,
stále prítomná medzi dvoma životmi - nekvitnúca medzi
živou a mŕtvou pŕhľavou. Na toto užívame pamäť:
na oslobodenie - nie menej lásky, ale rozšírenie
lásky za hranice žiadosti, a tým oslobodenie
od budúcnosti i od minulosti. Tak sa láska k vlasti
začína ako oddanosť k našej sfére činnosti
a prichádza k poznaniu, že je to činnosť málo dôležitá,
aj keď nie ľahostajná. Dejiny môžu byť otroctvom,
dejiny môžu byť slobodou. Hľa, práve miznú
tváre a miesta s duchom, ktorý ich miloval, ako vedel,
aby sa obnovili, premenili podľa iného vzoru.
Hriech je náležitý, lež
všetko bude dobre a
každá vec sa skončí dobre.
Keď opäť myslím na to miesto
a na ľudí nie celkom hodných dôvery,
ani nie pokrvných, ani dobrých,
ale niektorých so zvláštnym duchom,
všetkých dotknutých všeobecným duchom,
zjednotených v boji, ktorý ich rozdelil;
keď myslím na kráľa pri príchode noci,
na troch i viacerých ľudí na popravišti
a tých, čo zomreli zabudnutí
na iných miestach, doma i v cudzine,
a toho, čo zomrel pokojný a slepý,
načo oslavovať
týchto mŕtvych väčšmi než umierajúcich.
To nie je spätné zvonenie
ani zaklínanie,
ktoré ma vyvolať zjavenie Ruže.
Nemožno vzkriesiť staré strany,
nemožno oživiť staré vlády
ani kráčať za prastarým bubnom.
Tí ľudia, i tí, čo stáli proti nim,
i tí, ktorým odporovali oni,
prijali ústavu mlčania
a boli pojatí do jedinej strany.
Všetko, čo dedíme po šťastlivcoch,
vzali sme porazeným,
to, čo nám zanechajú - symbol:
Symbol zdokonalený v smrti.
A všetko bude dobre a
každá vec sa skončí dobre
očistením pohnútky
za našich úpenlivých prosieb.
IV
Pád holubice vietor prelomí,
v hrôze sa rozplápolá plameň,
ktorého jazyk hlása vidomým
jediný únik pred hriechom a klamom,
jedinú nádej - ináč pohromy.
A medzi hranicou a hranicou má na vybranie
a z ohňa vykúpený v ohni vzplanie.
Kto nám to pripravil tie trápenia?
Láska je nepoznané Meno,
košeľu plameňa
mu tkajú ruky nad plameňom
a ľudské sily už to nezmenia.
Žijeme iba vzdychmi, umierame,
v ohni či v ohni; kde nás trávi plameň.
V
Čo nazývame začiatkom, je často koniec
a znamená začať.
Koniec je tam odkiaľ prichádzame. A každá fráza
i veta, ktorá je správna (kde každé slovo je na svojom mieste,
stavia sa, aby podporilo iné,
slovo ani nesmelé, ani vyzývavé,
ľahké porozumenie starého s novým,
obyčajné slovo, správne a bez vulgárnosti,
formálne slovo, presné, ale nie pedantské,
vybraný pár, tancujúci spolu),
každá fráza, každá veta je začiatok i koniec,
každá báseň je epitaf. A každá činnosť
je krok k popravisku, k ohňu, do hrtana mora,
do nerozluštiteľného kameňa: hľa, odkiaľ prichádzame.
Zomierame so zomierajúcimi:
hľaď, odchádzajú a my ideme s nimi.
Rodíme sa s mŕtvymi:
hľaď, vracajú sa privádzajú nás naspäť.
Okamih ruže a okamih tisu
trvajú rovnako. Ľud bez histórie
nie je vykúpený z času, lebo história je sled
okamihov bez času. Teda kým svetlo hasne
za zimných popoludní v zavretej kaplnke,
história je prítomnosť a Anglicko.
S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania
neustaneme v hľadaní
a cieľom všetkého nášho hľadania
je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli,
a poznať to miesto po prvý raz.
Cez nepoznanú, ale zapamätanú bránu,
keď zvyšok zeme, ktorý ostáva odhaliť,
je to, čo bolo na počiatku;
pri prameni najdlhšej rieky
hlas ukrytého vodopádu
a deti v korune jablone
nepoznané, lebo ich nikto nehľadal,
ale začuté, napoly začuté v tichu
medzi dvoma vlnami mora.
Rýchle teraz, tu, teraz, vždy -
stav dokonalej prostoty
o nič horší než čokoľvek,
a všetko bude dobre a
každá vec sa skončí dobre,
keď sa jazyky ohňa splietajú
do korunovaného uzla ohňa,
a oheň a ruža jedno sú.
