Napriek tomu som mu zaniesla moju bakalársku prácu s názvom Environmentálne zaťaženie obyvateľov mesta Košice. O pár dní mi volali z úradu samosprávneho kraja, že mi ponúkajú prácu na polovičný úväzok na odbore regionálneho rozvoja.
Mali sme tam takú jednu miestnosť. Miestnosť ticha. Mohli ste tam vojsť a len tak tam byť.
Začala som tam pracovať na sklonku prvého volebného obdobia. V polke môjho pôsobenia na úrade sa vymenili župani. Miestnosť ticha sa premenila na miestnosť, kde sa odohrávali, ak si dobre pamätám, prepúšťacie pohovory. Všetko sa zmenilo. Odišla sloboda pohybu, sloboda vyjadrovania, demokracia. Prišlo napätie, strach, totalita. A tak mi ani nebolo až tak ľúto, keď mi nepredĺžili zmluvu.
Vedela som, že do problematiky príliš nevidím. Nerozumela som mnohým stretnutiam, kde bolo veľa ľudí, rozprávalo sa o ničom a jedli sa tie najvyberanejšie jedlá. Nerozumela som projektom pre projekty. Míňali sa peniaze - na nič. Taký je svet župy. Projektoví manažéri a zároveň zamestnanci úradu si písali projekty pre to aby mali peniaze. Vedeli ako postupovať, aby bol projekt schválený. Boli to projekty o slovách, o neskutočnom množstve slov, o papieroch plných slov, o stretnutiach plných slov. Žiadny prienik do reality, ktorý by vytvoril vhodné prostredie pre zlepšenie života bežných ľudí v kraji som nevidela.
Ale zažila som na vlastnej koži, či už zasadnutia zastupiteľstva košického samosprávneho kraja alebo obyčajný život na úrade pod vedením oboch županov. A bol to neskutočný rozdiel. Prostredie dialógu a slobody pod vedením Rudolfa Bauera. A prostredie totality pod vedením toho druhého. Dalo by sa písať ešte veľa, napríklad o nátlaku na stredné školy zo strany samosprávneho kraja pod vedením pána Trebuľu, ktorý som tiež zažila bezprostredne. Na základe vlastnej skúsenosti viem koho by som volila. Je mi ľúto, že už nemôžem. Rudolf Bauer je jeden z mála politikov, ktorý má moju dôveru. Myslím, že má čistý štít a skúsenosti, neútočí, spája. Nebola by som proti, keby to preniesol aj na celoslovenskú úroveň.
