Nebudem konkrétna, lebo zábrany určite mám... Len toľko, že spoznať že sa v niečom mýlim, že niečo robím zle... rozhodnúť sa zmeniť to... to je ako ísť rúbať skaly alebo chcieť otvoriť konzervu zubami... Zvyk je železná košeľa... Toho zla vo mne je tak veľa... Chcieť zmeniť všetko...? To by viedlo len k zúfalstvu pri poznaní, že sa to nedá a rezignácii, prázdnote, frustrácii... A otázkam tipu: Má to vôbec zmysel?
Nuž snáď len toľko, že nestrácať pokoj. Mať sa rád aj so svojimi chybami. Nechať si sem tam streliť nejakú tú výchovnú facku. Robiť len malé kroky. Naložiť si radšej menej. A nezabúdať, že to celé nie je o mne a mojich chybách...
Všetci si vieme predstaviť Ježiša ako nesie kríž, ale neviem či si vie niekto predstaviť, že vykrikuje po ľuďoch: vezmite mi ho, ja ho nechcem niesť a myká sa a nadáva...
Snáď ma nikdy neprestane fascinovať... tá možnosť nechať sa Bohom dotknúť... a spoznať, že som hriešna... čo je síce dosť nepríjemné... ale zároveň také pravdivé... tým oslobodzujúce... a prinášajúce radosť... síce v bolesti ale pokojnej a liečivej...
