Diabol má svoje metódy ako vkĺznuť do myšlienok ľudí, ako ich manipulovať a nútiť im svoje pohľady, vždy ponúka tú širokú ľahkú cestu, vedúcu do ničoty...
Skúste si predstaviť mladé dievča, ktoré radšej vyskočí z okna ako by sa dalo znásilniť a tak sa na celý zvyšný život pripraví o schopnosť pohybu... Pre dnešný svet asi šialená... no boli také... lebo človek môže žiť svoj život podľa rôznych hodnôt...
To bol len taký trochu tvrdší začiatok, lebo veľa ľudí keď prežúva v ústach celibát, nemá ani najmenší záujem chápať pravdu, ktorá s ním súvisí, je to pre nich len vďačná téma ako sa do niekoho obuť, ako si nájsť terč pre sarkazmus, ako ospravedlňovať vlastné zlýhania...
Pre tých ďalších, ktorí hľadajú pravdu v láske sa pokúsim najprv o určitý historický pohľad k tejto téme. Zachytím, len niekoľko dôležitých faktov.
Pri základoch celibátu sú Ježišove rady zachytené v Novom zákone, ktoré chvália tých, ktorí sa sami zriekli manželstva pre nebeské kráľovstvo:
Mt 19, 12 „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť nech to pochopí.“
V inej stati Svätého písma Ježiš prisľubuje večný život:
Lk 18, 29-30 „Veru hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom, alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život“
Tu sa primárne nemyslí opustiť ženu, ktorú si učeník už vzal za manželku a deti, ktoré už spolu vychovávajú, ale myslí sa rozhodnúť sa dopredu zrieknuť manželského dobra, zrieknuť sa vopred materiálnych dobier (dom), prirodzenej rodiny...
Sv. Pavol v 1. liste Korinťanom sa vyjadruje v siedmej kapitole o manželstve a panenstve v duchu, ktorý môžeme zhrnúť tak, že celibát je odporúčaním nie príkazom.
Ani slová Ježiša Krista, ani slová sv. Pavla nespájajú bezženstvo s kňazstvom. Cirkev do III. storočia nepoznala záväzný celibát pre biskupov a kňazov. V mnohých prípadoch bol zachovávaný dobrovoľne. Prvé právne rozhodnutie sformulovala španielska synoda v Elvire (306), pod trestom suspenzie zakázala vstupovať do manželských zväzkov biskupom, kňazom, diakonom. Všeobecný koncil v Nicei (325) sa pokúšal zjednotiť prax cirkevnej disciplíny pre celú cirkev, ale na návrh sv. Pafnucia z Egypta (on sám celibát žil) bol tento návrh zavrhnutý. Povinný celibát sa na Západe pokúšali zaviesť pápeži Syrícius (384 – 399), Lev Veľký (440 – 461), Gregor Veľký (590 – 604). V Galii sa v V. a VI storočí spravidla žiadal sľub čistoty od kandidátov na kňazstvo. Na Východe sa prijala iná prax. Celibát sa žiadal len od biskupov, uzákonil to cisár Justinián Veľký. Trullánska synoda (692) povolila manželstvo kňazov a diakonov a zakázala ho biskupom. Zdroj: Kumor, Cirkevné dejiny - Starovek
Celibát je cirkevným zákonom od roku 1139. Podstata kňazstva celibát nevyžaduje. Celibát môže objasniť zmysel kňazských funkcií. Je eschatologickým znamením, naznačuje spôsob života v absolútnej budúcnosti, (podľa Kristových slov sa ľudia vo večnosti nebudú ani, ženiť ani vydávať). Celibát, podobne ako manželský život má svoje úskalia, nebezpečenstvo osamelosti, sebeckosti, odcudzenia sa svetu. Oni nesúvisia s jeho podstatou ale pochádzajú z ľudskej slabosti. Celibát slúži na to aby sa kňaz stal otvoreným a slobodným pre službu ľuďom. Dejiny sú svedkom toho, že tak sa to deje, napriek mnohým priestupkom. Najvnútornejší a najhlbší dôvod celibátu je v účasti na poslaní ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Kňaz je povolaný prevziať Kristovu úlohu, to od neho vyžaduje, aby ho nasledoval radikálnym spôsobom, ktorý má svoje skutočné a konkrétne zvýraznenie v účasti na Kristovom kríži. Kríž Kristov sa má stať v živote kňaza viditeľným a citeľným. To sa uskutočňuje v dobrovoľne prijatom zriekaní. Tento cirkevný zákon je prejavom viery, že kňaz patrí Kristovi osobitným spôsobom. Možno povedať, že najvnútornejším jadrom osoby je láska. Akokoľvek centrálnou je pre človeka pohlavná láska, nie je jedinou možnosťou stretania sa "ja" s "ty". Zdroj: Schmaus, Cirkev
Aký je môj názor? Predovšetkým sa ma to ako ženy nikdy nemôže bytostne týkať. Lebo pre ženy je v rímsko – katolíckej cirkvi celibát vždy dobrovoľný. Tá žena, ktorá chce môže ho žiť.
Ja hoci zvnútra, predsa tak trochu zvonku, som za dobrovoľnosť celibátu pre kňazov v rímsko – katolíckej cirkvi. Dôvod pre to čerpám zo Svätého písma, kde je odporúčaním nie príkazom. Podporu pre svoj postoj nachádzam aj vo fakte, že kandidáti na kňazstvo v gréckokatolíckej cirkvi sa ženia. Avšak je to len môj názor, môžem sa mýliť. V pokoji - bez obavy, že počúvam viac seba než Boha, viem žiť len vtedy ak rešpektujem autoritu Cirkvi, aj v otázkach pri ktorých len nadobúdam pravdivé poznanie.
Zakončím katechizmom katolíckej cirkvi, bod 2349 v poznámke uvádza slová sv. Ambróza „ Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“ P.S.
Asociácie čo ma v súvislosti s celibátom napadajú:
- Pomôcka v čistote srdca.
- Forma mučeníctva.
- Úplné odovzdanie celej svojej bytosti Bohu – intímny, plodný vzťah lásky.
