„Dobrý. Joži je doma? “
„Išiel do Modraňa. Čo potrebuješ Klaudia?“
„Prišla som požičať nejaký film.“
„Aký by si chcela?“
„Rozprávku pre Elemírka.“
Zuzka drží na rukách najkrajšie dieťa aké poznám. Ako by mohlo byť dieťa ženy, s ktorou sme spoločne prežívali všetky nuansy života iné ako najkrajšie? Kubkove modré oči sa smejú, hoci je ešte stále nepokrstený :-) Zatiaľ rozpráva len nejakým cudzím jazykom. Ak sa náhodou prestane na chvíľu hýbať, pozorovať a všetko ohmatávať, tak niečo nie je v poriadku.
„Vitaj. Aká bola cesta?“
„Dosť dobrá a dlhá :-) Som sa zabavila, keď si v poslednom buse (natrieskanom) dvaja chlapi vybrali čučo. Odfotila som si ich do mobilu, decká čo išli zo školy sa na mne zabávali. Už mi chýba robiť si z nich srandu... No, čo sa tu zmenilo? Ako to psi berú, že Ďuri odišiel?“
„Sú v pohode. Ešte vedia, že Jožo nie je Ďuri.:-)“
„Ďuri píše?“
„Ani nie a nejak nám blbne internet, ale máme od Gabiho čerstvé správy. Už je za rovníkom.“
Malilinká podhorská obec, na konci sveta. Okolo tridsať trvalo žijúcich obyvateľov. Niekoľko starcov a starien. Jedna pohoďácka minirómska komunita. Zopár „bláznov“ túžiacich po návrate k prirodzenosti.
Mladé rodiny do starodedinského spôsobu života začleňujú moderné spôsoby, ktoré sa zatiaľ nezačali realizovať ani v našich “veľkomestách.“ Triedia odpad. Recyklujú. Kompostujú.
Pomaly a postupne s vyrvalosťou dávajú reálnu podobu svojim snom. Pestujú, chovajú, kvasia, pasú, vyrábajú, maľujú, šijú....
Skromní a pohostinní.
Za teplých letných nocí a dlhých zimných večerov namiesto čumenia do bedne diskutujú. Duchovno je cítiť v pozadí života a práce.
Sedím na gánku, februárové slnko tak hreje, že miestami mám pocit, že chytím úpal :-) Zuza zamätá koberce v kuchyni, kým Kubo spí. Do popoludňajšej pohody zabrzdí pri dvore auto s Evou a malou Maruškou. Evin muž sa ani nesnaží zakryť radosť z voľného víkendu, ktorý ho doma čaká v pánskej spoločnosti.
Chýba nám len Kristína. Dala prednosť plesu. Paľo sa zdržal, kým sa Jožo vrátil od Gaba. Nasadli do Fabie a nechali nám tri dni a dve deti.
Slniečko hreje. Eva po dlhom čase vypadla z paneláku, vychutnáva ticho a čerstvý vzduch, Maruška celkom dobre spí.
Pravé dobrodružstvo nastalo pri vykurovaní. Pec sa rozhodla skapať práve v čase keď bol chlap za horami za dolami. Dym sa valil do každého kúta, oči štípali, hlava bolela, ani vínko sme nemuseli večer popíjať. Ešte že Gabo prišiel po zemiaky a pomohol Zuze vymyslieť spôsob ako neudusiť deti. Akcia Čerstvý Vzduch sa potom zopakovala ešte tri krát. Deti zaspali a my sme pospomínali pre ukľudnenie na drastické zážitky z vandrov.
Celkom dobre mi padlo pozvanie na noc k miestnej “šamanke“, v teplom prítmi pri kachľovej peci a čajíku som cítila Božiu prítomnosť v jednoduchom rozhovore s jemnou a čistou ženskou dušou. V srdci mi ešte znie modlitba: Pane ďakujem Ti, že v skormnej otvorenosti tej netypickej ženy som pocítila závan Tvojho Ducha, ktorý vanie kam chce.
