...ktosi nahlas rozpráva. No veď teraz je to bežné. Že vystupujú všelijakí umelci. Aspoň sa niečo deje. Prechádzam z Mäsiarskej jedným podchodom. Mužský hlas je čoraz výraznejší.
V takých chvíľach sa hanbím za svoju vieru. Nenávistným pohľadom som hľadela všade naokolo. Neviem čo ma zadržalo neísť za tým chlapom a nevyrieskať sa na neho. Nevytrhnúť mu mikrofón z ruky. Nenapľuť mu medzi oči. Nekopnúť ho medzi nohy. Netresnúť mu niečím po hlave. Kto niečo také dovolil? Neznášam to. Neznášam to. Neznášam to.
Hej, aj ja som bola v Krakove vypočuť si Benedikta. Hej, aj ja som bola v Košiciach a v Rožňave vypočuť si Jána Pavla. Hej, aj ja chodím posledných jedenásť rokov takmer denne do kostola (až na tých posledných pár mesiacov samozrejme). Hej, aj ja sa denne pýtam: "Toto si Ty Bože? Toto čo robím je OK?"A hovorím "Sorry, že to čo robím nie je OK. Vďaka za xyz." Ale robím to všetko preto, že to sama chcem. Počúvam Božie slovo, lebo som sa tak rozhodla a robím to na miestach, ktoré sú k tomu určené. Na miestach kde tým nikoho neobťažujem. Na miestach, ktoré nijako neobmedzujú slobodu druhých. Na miestach, na ktorých je každý dobrovoľne z toho istého dôvodu, alebo podobného ako ja. Akým právom niekto na Hlavnej vykrikuje: "Ježiš Ťa miluje! Boh stvoril svet! Po smrti nás čaká nebo alebo peklo!" A to som vymenovala len tie najmenej provokujúce výroky. Bože, tak som ľutovala, že rozumiem po slovensky. Mala som pocit, že ma na mieste porazí. Asi dvakrát som sa otočila, že za tým chlapom musím ísť a zrušiť ho. Neviem vďaka čomu som sa ovládla. Neviem či to ovládnutie neľutujem. To čo je za sloboda? Sloboda, ktorá obmedzuje druhých. Nedalo sa ho vypnúť ako reklamu v telke. Nedalo sa odísť ako z manipulatívnej či hlúpej kázne. Musela som odísť z Hlavnej aby som ho nepočula. Musela som odísť z verejného priestranstva. Na ktorom boli aj neveriaci ľudia. Nikdy som nikde nedvihla ruky a nekričala po druhých "Aleluja, Ježiš Ťa miluje!" Málo čo sa mi hnusí viac ako takéto prejavy "viery". Neznášam davovú psychózu. Hej sem tam som si radostne spievala či tancovala, keď som to tak cítila a keď ma do toho nikto nenútil a keď to nikomu okolo mňa nevadilo.
Hej ľudia si často púšťajú nahlas hudbu na miestach kde má byť ticho. Ale to je niečo úplne iné ako keď niekto vrieska na Hlavnej ako má vyzerať môj život a že keď tak žiť nebudem tak budem zatretená kým ja si len chcem len príjemne s niekým posedieť. Bolo to niekedy poobede ale ešte teraz to rozdychávam a to je už sedem. Ešte nikdy som tak rýchlo nenapísala článok :)
