Na Slovenku sahostie „pečú“ v Zborove. Dedine niekoľko kilometrov nasever od Bardejova. Rehoľné sestry nepretržite zabezpečujúmatériu pre duchovný pokrm celého katolíckehoi evanjelického Slovenska. Kto by v tejto ich činnostichcel nájsť romantiku, nepochodil by. Denná, desaťa pol hodinová fuška pri rachotiacich strojoch.Samozrejme, striedajú sa a majú aj civilnýchzamestnancov. V pečivárnipri výrobe nášho „Ježiša“, najprv urobia cesto.Základ je múka a voda. To sa potom lisuje a pečiena ďalších strojoch. Vzniknú pláty, kde sújasne vygravírované budúce hostie. Predvyrezaním sa zvlhčujú. Práca náročnána presnosť a rýchlosť, vo veľkom hluku. Pomaličky samodernizuje. No aj tu platí, že staré stroje súkvalitnejšie a menej sa kazia ako nové. Na záver „už len“ rátajú, triedia, balia do kartónovýchškatúľ a posielajú.
Etymologicky máslovo eucharistia základ v gréckych slovácheucharistein (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) a eulogein (Mt26, 26; Mk 14, 22), čo voľne možno vyjadriť ako vzdávanievďaky Bohu. Vychádzajúc zo židovskej tradíciesa môžeme pýtať: ako, kde, kedy, prečo, došlok ustanoveniu eucharistie? Pri čítaní komentárovSvätého Písma sa dozvieme nasledovné: vovšetkých štyroch evanjeliách je spomenutávečera, ktorú Ježiš požíval spolu s apoštolmi.Iste, Ján sa v tomto výrazne od ostatnýchodlišuje. Panuje na základe toho istá dilema čiPosledná večera bola aj veľkonočnou. V súvislostis poslednými udalosťami Ježišovho života, ju doveľkonočného kontextu môžeme zasadiť. Všetkysynoptické evanjeliá (Mt 26, 26-29; Mk 14, 22-25; Lk22, 15-20) a Pavol (1 Kor 11, 23-25), ktorý je historickynajbližšie, (zapísal ju okolo roku 55), ju opisujú.Poslednú večeru je treba vnímať v kontextevšetkých židovských večerí. Stolovanieu izraelitov bolo vždy obradom a spoločenskou udalosťou.Stretnutím blízkych osôb. Vyjadrením vďakyBohu a vzájomnej jednoty. O to viac počassviatkov, keď celý Izrael putoval do Jeruzalema pripomenúťsi veľké Božie činy sprevádzajúce oslobodeniez Egyptského otroctva. Výnimočnosťou tejtovečere sú slová: „Toto je moje telo.“ „Toto jemoja krv.“ Dáva sám seba dvojnásobne. Boh sanaveky spája s človekom sám sebou. Aby človekbol naveky spojený s ním. A v ňom s bratmia sestrami prijímajúcimi Jeho Telo a Krv.A z tohto života, poznačeného hriechom, mal priamucestu k jednote s ním vo večnej láske.Slovami: „Toto robte na moju pamiatku“, vyjadruje Ježiš túžbupo stálej opakovanej prítomnosti v človeku.Vovádza do večnej nebeskej hostiny. Unášajúcnapríklad aj takto: Kľačím. Sedím. Stojím.Hlavou mi hmýria myšlienky. Prebleskujú. Ako vánok,búrka, či riadna víchrica. Niekedy prebehnúrýchlo. Pristavia sa, nevniknú. Inokedy sa ma zmocnia arobia si čo chcú. Odídu. Vrátia sa. Pri každomkroku do hĺbky sa pootvárajú nové dvere. Vždyje to len začiatok. Nite sa rozpletajú a spájajú.Nanovo vytvárajú neopakovateľné obrazy. Súako večne sa rozkonárujúce stromy. Ako neohraničenépuzzle. Vznikajú mozaiky rôznych tvarov, farieb, vôní,zvukov, dotykov. A zrazu to príde. Nastane maličkésvetlo. Všetko zmizne. Všetko je jasné. Uradostnenosť.Dotyk večnosti, lásky. Objav, úžas, údiv,krása, poznanie, pohltenie pravdou. Splynutie s ňou.Precitnutie, prebudenie z najreálnejšej reality. Stopazostala. Sme hnaní ďalej v túžbe po hĺbke a jejpochopení. V snahe po večnej láske.
Z niekoľkýchdokumentov, venujúcich sa tajomstvu eucharistie, zapovšimnutie stojí encyklika Jána Pavla II.s priliehavým názvom Ecclesia de Eucharistia –Cirkev žije z eucharistie.
