Aj vám sa zdá, že tieto slová, tak nádherne znejúce z úst Marty Kubišovej, sú len peknou ilúziou, ktorú sa snažia vytvoriť mocní nášho kultúrneho a slobodného západu v súvislosti so situáciou v Iraku? Možno si myslia, že nám stačí, tak ako o tom spieva Tublatanka táto ich Ilúzia? Nie, nie, nie každý z nás niečo vie, každý predsa niečím žije ilúziou skrytou v svojej hlave tiež. V skutočnosti ostáva len realistické konštatovanie Karla Kryla: Byl hrozný tento stát, když musel si se dívat jak zakázali hrát a zakázali zpívat. A bylo jim to málo poručili dětem modlit se jak si přálo Veličenstvo Kat. (saddám a spol.)
Popravili všetkých troch. Skoro všetci moji kresťanskí priatelia boli proti. Vraveli mi, že nemáme právo zabiť. A oni mali? Kruto vraždili svojich vlastných. Nikdy by neprestali, keby sme ich nestopli. Ich obete ich tak nekriticky milovali, že spokojne za nich dali život berúc ho iným. To je normálne, prirodzené vychovávať vraždiacich samovrahov? Mali právo ich zabiť. Podľa mňa. Nie som krvilačná. Mali aj právo ich nezabiť a kŕmiť do konca života chlebom a vodou v nejakej kobke. Ale myslím si, že keby som ja bola zločincom na ich mieste, najlepšie by mi umožnilo uvedomiť si vlastné zverstvá, zoči voči vlastnému koncu. Hráme sa na Boha, keď berieme život nenásytným vrahom? Ja sa skôr pýtam, kto im kázal robiť to za čo ich popravili? Prečo by za to nemali niesť zodpovednosť, hoci aj tak, že stratia život, ktorý si sami nedali? Nevidím dôvod prečo by mi ich malo byť ľúto. Veď sme nepopravili nevinné deti. Ale vrahov. Vrahov vlastného národa. Predstavte si, že vám taký XYSlovák dá vyvraždiť celú rodinu, budete umierať pomaly v nejakom chemickom svinstve spolu s ďalšími rodinami. Nikto nepochybuje, že holokaust bol zlý. Tak prečo pochybudjeme, že to čo sa dialo obyčajným irackým ľuďom nebolo také isté. Len preto, že sú nám kultúrne a nábožensky vzdialenejší? Nikdy nepochopím ako je možné, že ľudia majú tak často tendenciu mať súcit so zločincami a vôbec ich nezaujíma skutočné utrpenie nespravodlivo týraných, mučených. Napríklad u nás žije nesmierne množstvo ľudí, ktorí trpeli v komunizme. Mlátili ich. Vybýjali im zuby. Vytrhávali nechty. Elektrickým prúdom "šteklili" na citlivých miestach. Vyhrážali sa. Zastrašovali. Skoro nikto nebojuje ani len za to, aby tí čo im to robili boli verejnosti známi. Ak sa po desaťročí pomalej piplavej práce konečne podarí vytvoriť inštitúciu ako je ÚPN, tak si za premiéra krajiny zvolíme bývalého komunistu, ktorý bývalému agentovi Štb umožní dosadiť na post ministra SPRAVODLIVOSTI svojho pajáca. A nás, ktorí sme netrpeli to ani náhodou nezdvihne zo stoličky. Kašleme na našich skutočných mučeníkov, ktorí neohli chrbát a ľutujeme masových vrahov. Zvrátené. Neviem čo chce tento štát, viem, že ja nechcem dopadnúť ako človek, ktorý si spieva časť Mertovej piesne Chtít cytit vítr: Už dlouho se mi zdá, že strácím cenu, indickejm dětem hlad nezaženu, zabloudil jsem lhostejností, nevím jak najít cestu spět. Hledal jsem věc, za kterou se dá bojovat, myslel jsem, že má cenu na muže si hrát, pak během jednoho dne jsem poznal, že asi ne, že je to horší než chtít chytit vítr.
