Je absurdné v to veriť.
A predsa v to veria a podľa toho žijú miliónyľudí už pekných pár storočí. Vrátane mňa. Ako sa mi to stalo? Som pomätená?
Brat mi raz povedal: "Ty potrebuješ nejakú istotu, nejakévysvetlenia, potrebuješ veriť, že život má zmysel, že je nejaké nebo. Si na tomv podstate horšie ako ja, lebo ja môžem byť príjemne prekvapený, ale tymôžeš byť sklamaná."
Ak Boh existuje veľmi sa mýli. Ak Ježiš Kristus jeBožím Synom a vstal zmŕtvych je absurdné nebyť kresťanom. Už teraz, nie niekedy "potom". Všetko záleží od tohočo je pravdou. Ako ju spoznať, zistiť? Namýšľam si to všetko a spolu somnou tak veľa ľudí? Mnohí žijú dobre práve preto, že sú kresťanmi. Silu do svojich dní nachádzajú vživotnom príbehu Ježiša Krista. No a? Veď aj ľudia,ktorí veria, že berú lieky a dávajú im len "cukor" sú schopní vyzdravieť voviere v klamstvo.
Nepotrebujem veriťv ilúziu. Potrebujem veriť v to, čo je pravdivé, skutočné, ozajstné.A predsa "nedokázateľné". Iste sú takí, ktorí by semnapchali Tomáša Akvinského s jeho dôkazmi existencie Boha. Dovolím si tvrdiť,že "dôkazy" sú k ničomu, pokiaľ človek nezačuje "Boží hlas" osobne. Nezacíti "Boží dotyk". Ako Abrahám,Mojžiš, Mária a ďalší "pomätenci".
Kdesi som čítala, že v Jánovom evanjeliu pojmy "veriť"a "milovať" sú si veľmi blízke, možno až zameniteľné.
Kristus bez toho, aby bol človekom by ma nezaujímal. Japotrebujem ľudí, potrebujem byť nimi milovaná, potrebujem ich milovať. Nemám o tom najmenšiu pochybnosť. Cítim to minimálne tak isto, ako mojetelo potrebuje potravu, vzduch. Myslím, že to, čourobil Ježiš Kristus je dokonalá láska. Je dokonalé keď niekto dobrovoľnez lásky k druhému (ku ktorémukoľvek človeku) spozná na vlastnom telebolesť, ktorú zažíva "ten človek". Možno sú ľudia, ktorí netrpia. Je veľa tých,ktorí trpia a kresťanstvo je aj o tom, že Boh trpí s nimi. Nepáči sa mi a nemám vzťah k tomu, keď sa vraví, že Ježiš zomrel za moje hriechy a za hriechy všetkých ľudí. Vnímam to tak, že Ježiš zomrel, lebo aj ľudia zomierajú, trpel, lebo aj ľudia trpia. Rozhodol sa tak. A tak každý kto trpí sa s ním môže spojiť. Pomôže vari trpiacemu človeku niečo viac než vedomie, že jeho Boh sa rozhodol trpieť spolu s ním? Akoby som čítala teraz niektoré diskusné príspevky tohto typu: "áno človeku by oveľa viac pomohlo, keby mu Boh utrpenie odstránil". Možno je to tak, že človek sa pre utrpenie rozhodol v raji, keď neveril Božím slovám. Možno sme všetci poznačení vyhostením a každého to šľahne rôzne. Pri niektorých jedincoch sa zdá, že majú fest šťastný život, plný lásky, porozumenia, fungujúcu rodinu, zdravie, skvelé zamestnanie atď. A iní sú na ulici, týraní, nevyliečiteľné chorí... tak aká spravodlivosť, prečo, keď už trpíme, tak netrpia všetci ale len niektorí? Naozaj len niektorí? Atď, atď... Čo ak odpoveďou je, že Boh sa stotožnil s trpiacim človekom, až do deštrukcie samého seba, až po prijatie brutálnej vraždy... A niektorí veria, že Boh je Bohom - inými slovami, že smrťou to neskončilo, nemôže skončiť. Že smrť vrátane utrpenia nemôže mať Boha vo svojej moci. Že Boh je "nezlučiteľný" so smrťou, lebo On je "život" sám. A tak ako On "trpí" a "zomiera" s človekom tak človek s ním môže "vstávať zo smrti" a "večne žiť".
Posledný odstavec je inšpirovaný kázňou, ktorú som si vypočula na Veľký piatok.
