Vždy mi bolo ľúto, že som nezažila utrpenie politických väzňov bývalého režimu, že som nemala možnosť zdieľať ich osud. Zisťujem, že nemusím ľutovať. Ani dnešný svet sa s človekom nehrá, ani dnes sa pravda nenosí, aj dnes kole oči. Aj dnes sa za ňu platí. Stále som taká nejaká iná ako mnohí. Stále akosi neviem pochopiť akým hodnotám väčšina ľudí prikladá dôležitosť. A stále z toho pre mňa vyvstávajú problémy. V každom okamihu môjho života bola pre mňa pravda ako čistý vzduch vtŕhavajúci do zatuchnutého priestoru. Niekedy ako víchor, ktorý rozmetá všetky papiere na stole keď vtrhne do miestnosti. Pravda nedovoľuje zaspať v pohodlí. Pravda provokuje. Pravda prináša slobodu a v konečnom dôsledku skutočný a pravý pokoj. Tak som to vždy vnímala a tak to vnímam z veľkej časti i teraz.
Začala som pochybovať o správnosti, vhodnosti týchto postojov, keď som si začala uvedomovať, že tým ničím niektoré vzťahy, že sa ma niektorí ľudia radšej stránia, vidiac vo mne rozbušku bez tušenia kedy sa odistím.
Veľmi sa mi páči formulácia slobody ako schopnosti konať pravdu v láske. Myslím, že mi chýba vhodný spôsob podania pravdy. Začínam uvažovať, či treba pravdu hovoriť vtedy keď nevidím, že by to prinieslo úžitok.
Teda nie vzdať sa pravdy pre výhody, ale konať ju v láske. Nie diplomacia, ale súcit, s tými, ktorí ešte nestretli dôvod prečo žiť pravdu. Neviem si predstaviť, že by som mohla nežiť v pravde. Nebola by som to ja. I keď ma to stojí veľmi veľa veľkých dobier, za ktoré sa oplatí žiť. Som rada, že niekedy zažívam komunizmus na vlastnej koži sedemnásť rokov po jeho páde.
