Mater et Magistra Matka a učiteľka
Oficiálny názov: Encyklika JánaXXIII. o najnovšom vývoji života spoločnosti a o jeho utváranívo svetle kresťanskej náuky z 15. mája 1961.
Má úvod a štyri časti.
V úvode pápež nazývaCirkev Matkou a Učiteľkou všetkých národov, jej prvoradou úlohou je viesťľudí do Božieho kráľovstva. Človek má aj telo, preto je jej povinnosťou maťzáujem aj o každodenné ľudské potreby.
1. časť: Náuka encykliky Rerumnovarum a jej rozvinutie v učení Pia XI. a Pia XII.
V dobe Leva XIII. naturalizmus prerástol do sekularizácie, prevládalosilné úsilie emancipovať sa spod vplyvu Cirkvi a tak dechristianizovaťspoločnosť. Osobný prospech a výhody jednotlivcov spôsobili stratu zmyslupre spoločné dobro. Platy robotníkov boli tak nízke, že nedokázali pokrývaťživot rodín. Radikálne revolučné riešenie považovala Cirkev za horšie akoexistujúci zlý stav. Pápež oceňuje zvýrazňujúci postoj Pia XI., že Cirkev máprávo sa podieľať na riešení sociálnych problémov. Taktiež hodnotí kladnerozhlasové posolstvo Pia XII., ktoré predniesol na nedeľu Zoslania DuchaSvätého v r. 1941. Za Pia XII. sa uskutočnili mnohé veľké objavyvedecko-technického charakteru, ktoré výrazne zasiahli do života spoločnostia jednotlivcov (atómová energia, syntetické vlákna, automatizácia, rozvojmasmédií, rozmach automobilovej výroby, rozvoj vzdelanosti, oslobodzovanie saspod koloniálnej nadvlády, odborové hnutia...). V mnohých štátochvzrastalo napätie, lebo vznikali veľké rozdiely medzi priemyselnou výrobou,službami a poľnohospodárstvom. Ján XXIII. vyzval ľudí, abyz bohatstva sociálnej náuky Cirkvi „čerpali podnety na riešenie sociálnejotázky spôsobom, ktorý zodpovedá našej dobe“.
2. časť: Vysvetleniea rozvedenie náuky Rerum novarum
Ján XXIII. oceňuje postoj Pia XI., ktorý navrhuje princíp subsidiarity akohlavný zákon sociálnej filozofie, inak nahradí osobnú iniciatívua politickú slobodu diktatúra. Zároveň však málo funkčný štát je zrelý presociálno-ekonomický chaos, kde silní pohltia slabších. V niektorýchkrajinách sa väčšina obyvateľov nachádza v krajnej núdzi a skupinkaboháčov žije v prepychu. Preto apeluje, aby mzda robotníkov vyplývala zozásady spravodlivosti. Národ sa nemá hodnotiť podľa veľkosti bohatstva, alepodľa schopnosti jeho spravodlivého rozdeľovania. Pracujúci majú v prácividieť nie iba osobný zisk, ale aj naplnenie svojich schopností a službu v prospechspločnosti. Mládež má mať umožnenú dlhšiu dobu na získanie všeobecnéhovzdelania a odbornej prípravy na budúce povolania. Pápež oceňujepôsobenie Medzinárodnej organizáciepráce - ILO, vďaka nej sa výrazne zlepšilipracovné podmienky. Nárok na súkromný majetok považuje pápež za prirodzený.
3. časť: Nové oblasti sociálnejotázky
Novým v sociálnej otázke je pre pápeža nepomer medzi rozvinutýmpriemyslom, službami a poľnohospodárstvom. Ľudia opúšťali poľnohospodárskupôdu. Aby sa to zmenilo je potrebné budovať komunikačné siete, rozvinúť bytovúvýstavbu, zmodernizovať poľnohospodársku techniku. Odporúča vytvoriť špeciálnepeňažné ústavy, z ktorých by si mohli roľníci požičať. Cenypoľnohospodárskych produktov sa majú upraviť tak, aby si ich mohol kúpiť každý.Pápež vyslovuje uznanie medzinárodnej Organizácii pre výživua poľnohospodárstvo. Za najväčší medzinárodný problém považuje to, ženiektoré štáty žijú v nadbytku a druhé trápi núdza. Pripomína, že smevšetci spoluzodpovední za národy trpiace hladom. Je potrebné, aby sa ľuďom zozaostalých národov umožnilo študovať vo vyspelých krajinách. Odsudzuje tiesnahy vyspelých národov, ktoré sú ochotné pomáhať chudobným za cenu ichovládania, je to „pokus o nastolenie nového druhu kolonializmu..., ohrozilby svetový mier“. Nemožno chváliťstratu zmyslu pre solidaritu a pravéhodnoty u ľudí žijúcich vo vyspelých krajinách. Nie je správne, abyblahobyt bol najväčšou životnou hodnotou a zmyslom a morálnai materiálna bieda trpeným zlom. Pápež vyjadruje radosť, keď katolíci vo vyspelýchaj v rozvojových krajinách aktívne pracujú na riešení problémovv spoločnosti. Nič nesmie byť na zemi dôležitejšie ako človek, lebo ľudskýživot je posvätný. Podľa pápeža je nelogické, keď sa hovorí o nedostatkuživotných potrieb a pritom sa toľko investuje do „výroby ničivýchprostriedkov“. Z nedôvery medzi národmi sa rodí zbrojenie. Nastoleniemravného poriadku je nutnosťou, bez morálky a svedomia sa technikaa veda môžu premeniť namiesto služby ľuďom na ich záhubu.
4. časť: Nové usporiadanie spoločenskéhoživota v pravde, spravodlivosti a láske
Pápež sa zamýšľa nad otázkou ideológie a aktuálnosti sociálnej náukyCirkvi. Proti aktivitám vymazať Boha a vieru zo života hovorí: „Kedykoľveksa človek odvracia od Boha, stáva sa postrachom sám sebe a svojimblížnym.“ Pápež si praje, aby sa sociálne učenie Cirkvi prednášalo nakatolíckych školách, aby sa šírila cez masmédia. Zvlášť vyzdvihuje úlohulaikov. Cirkev má spolupracovať s každým, komu záleží na dobrea rozvoji spoločnosti. Pápež odporúča, aby sa pokrok v technickejoblasti realizoval v spolupráci s rozvojom duchovným. Upozorňuje natretí príkaz desatora: Spomeň, aby si deň sviatočný svätil. Pápež zakončuje:„Naša doba je postihnutá ťažkými omylmi a veľkým neporiadkom. Práve pretosa teraz aktívnym kresťanom otvárajú nesmierné možnosti apoštolského pôsobenia,ktoré nás napĺňa veľkou nákejou.“
