Sollicitudo reisocialis
Starostlivosť o sociálne otázky
Oficiálny názov: Encyklika JánaPavla II. o starostlivosti Cirkvi o sociálne otázky z 30.decembra 1987.
Má sedem kapitol.
1. časť: Úvod
Sociálna náuka je predmetom záujmu učiteľského úradu Cirkvi. Medzisociálnymi dokumentmi vyniká encyklika Populorum progressio, na ktorú pápežnadväzuje za účelom po dvadsiatich rokoch ju doplniť a rozviesť.
2. časť: Novosť encykliky Populorumprogressio
Táto encyklika (Populorum progressio) je „určitým spôsobom dokumentomo uplatňovaní koncilového účenia“, hlavne pastorálnej konštitúcie Gaudiumet spes. Dáva sociálnej otázke celosvetový rozmer, rozmer morálny, rozvojnazýva novým menom pokoja.
3. časť: Panoráma súčasného sveta
Za prvé negatívum pápež považuje nerovnosť medzi hospodársky rozvinutýmSeverom a zaostalým Juhom, ktorú nazýva priepasťou. Ďalej hovorío tom, že sa v dnešnom svete „často potláča právo na hospodárske podnikanie“. Popieranienáboženskej slobody, slobody združovať sa, nedodržiavanie všetkých ľudskýchpráv považuje pápež za formu chudoby. Ďalšími okruhmi problémov súnezamestnanosť a medzinárodné zadĺženie. Za vážnu príčinu ťažkostí prirozvoji národov pápež považuje aj vznik dvoch blokov, ktoré sa všeobecnenazývajú Východ a Západ. „Obidva bloky skrývajú v sebe náklonnosťk imperializmu, alebo k akejsi forme neokolonializmu.“ Za vážnyneporiadok považuje pápež nielen výrobu zbraní, ale aj obchod s nimi.Pápež vyzýva nezatvárať oči pred terorizmom. „Kresťanstvo zakazuje nastúpiť nacestu nenávisti a vraždenia bezbranných osôb a siahnuť po teroristickýchmetódach.“ Za ďalší problém označuje pápež otázku demografie: v južnejoblasti vysoká pôrodnosť, v severnej nízka. Je znepokojený keď sa „vmnohých krajinách organizujú systematické kampane proti pôrodnosti“. Povšetkých týchto negatívnych javoch, ktoré sú na prekážku rozvoja národov, uvádza pápež v závere tejto kapitolyniektoré pozitývne skutočnosti: u ľudí plnšie uvedomenie svojejdôstojnosti, znaky úcty k životu, túžba a starostlivosť o mier,ekologická starostlivosť.
4. časť: Opravdivý ľudský rozvoj
Rozvoj národov nie je automatický a priamočiary proces. Akýkoľvekhospodársky pokrok, ktorý nie je usmerňovaný aj mravnými zásadami, ešte nie jedostačujúci na zaistenie ľudského šťastia. „Takzvaná spotrebná civilizáciaalebo konzumizmus má za následok veľa smetí a odpadkov.“ Praktickýmaterializmus necháva človeka prázdnym a hladným po duchovných dobrách.Cirkev je „v dôsledku svojho povolania povinná – a každý jeden z jejčlenov zmierňovať biedu blízkych i vzdialených trpiacich, a to nielenzo svojho nadbytku, ale aj z vlastných potrebných vecí“.
5. časť: Teologický výklad modernýchotázok
Podľa pápeža je dôležité uvažovať nad otázkou rozvoja národovv morálnych súvislostiach a hlavne v kategóriách hriechu, ktorésú koreňom zla. Znaky, ktoré utlmujú náboženský vplyv Cirkvi na riešeníspoločenských problémov sú podľa pápeža dva: výlučný zhon po zisku a smädpo moci s úmyslom vnucovať ostatným svoju vôľu. Za moderným imperializmomsa skrývajú takzvané „štruktúry hriechu“ – „prejavy modloslužby: kult peňazí,ideológia triedy a technológia“. Solidaritu pápež považuje za prostriedokna to, aby sme si vážili druhého človeka, národ a štát. Úctuk druhému považuje za cestu k mieru a rozvoju. „Pokoj je ovocímsolidarity.“ Solidaritu nazýva kresťanskou čnosťou.
6. časť: Niektoré zvláštne smernice
Cirkev „nemôže ponúknuť technické riešenia problému nedostatočného rozvojaľudstva“, „má čo povedať svetu o povahe, podmienkach, požiadavkácha cieľoch opravdivého rozvoja, ako aj o prekážkach, ktoré sa mustavajú do cesty“. Pápež upozorňuje na to, aby niekto nechápal sociálnu náukuCirkvi ako tretiu cestu medzi kapitalistickým liberalizmom a marxistickýmkolektivizmom. Sociálna náuka Cirkvi nie je ideológiou, jej hlavným cieľom jeusmerňovať kresťanské správanie, patrí do oblasti morálnej teológie. Zadôležitú sociálnu smernicu pápež považuje prednostnú lásku k chudobným.
7. časť: Záver
Pravý rozvoj národov sa nemôže uskutočniť bez kultúrneho, duchovného a náboženskéhorozmeru rozvoja.
