Okolo desiatej po poludní sme vyrazili zo základe. Nabalení proviantom na tri dni. Nechýbal tabačik a pálenka. Ja, Jožo, Stano a vlčiak Azor. Strecha zrubu, ešte sme netušili, že nie toho nášho, sa začala v diaľke črtať po trojhodinovom pochode do kopca. Objavila sa malá iskierka nefalšovanej radosti. Spokojne sme na najbližšej čistinke pofajčili, logli si za dúšok domácej slivovice. Jazyky sa rozviazali. Nepoznali sme sa príliš. Takto spolu nás dali do kopy za trest. Stana načapali v noci pred Štedrým dňom s frajerkou v kuchyni, nie práve pri varení. Jožovi sa nechcelo vzdať vianočného balíčka od mamy. No a mňa prichytili s Bibliou na vecku. Ani nevedeli, že mi nemôžu dať lepší darček. Tešil som sa. Je málo vecí, ktoré mám tak rád ako potulky lesom.
"Čo budeš robiť Stano, keď skončí tá pakáreň?"
"Vezmem si Zuzu a aspoň pol roka nevylezieme z postele."
"A ty Peter?"
"Ešte neviem, asi na píle. Ty Jožo?"
"Keby sa dalo, chcel by som ako môj dedo, na svojom, ale máme tie JRDéčka..."
Pokračujeme pohrúžení do snov. V myšlienkach zablúdim k Maruške. Videli sme sa v októbri. Bola taká krásna. Priniesla mi gaštan. Ľúbim ju. Obaja naši otcovia sú gréckokatolícki kňazi. Ja budem tiež. Tak vie, čo ju čaká. Poznáme sa od deviatich rokov. Stretli sme sa v českom Moste, v PTP tábore, kam poslali naše rodiny. Naši otcovia odmietli prestup do pravoslávnej cirkvi. Jej krásne zelené oči na mňa obdivne hľadeli v tretej triede, keď ma učiteľka pochválila, že som urobil pekného šarkana . Ešte v ten deň som si bol istý, že sa jej páčim, keď ma pozvala k nim domov. Môjho otca o rok premiestnili na stredné Slovensko. Uvidel som ju potom v Bratislave o pár rokov, na jednom tajnom stretnutí kresťanskej mládeže. Nemohli sme študovať na strednej škole. Boli sme na učňovkách. Ja na drevárskej, ona na krajčírskej.
Prichádzame k zrubu. Očividne to nie je ten náš. Ako sa to mohlo stať? Nemo čučíme na seba. Azor breše. V snehu sú aj iné stopy. Dvere sa otvoria. Vychádza asi tridsaťročný muž. Do jeho jemného úsmevu sa vkráda obava, keď zistí kto sme.
Pozdravíme: "Dobrý deň."
"Dobrý."
"Čo tu robíte?"
"No, sme na výlete."
"Na výlete, pri hraniciach?"
"Hranica je odtiaľto šesť kilometrov."
"Kurník šopa, ako sme mohli tak zablúdiť."
Azor sa upokojil.
Muž zvažuje, či nás pozvať dnu. Akoby sa niečoho bál. Zvnútra sa ozve výrazný šramot.
"Viete nie som tu sám." Uprene hľadí na naše pušky.
"Je nás tu sedem, traja muži a štyri ženy."
"My sme zablúdili, máme strážiť hranicu." Snažím sa o pokojný tón v hlase, aby sa zbytočne nebál.
"Poďte na čaj." Podáva mi ruku. "Ja som Marek."
Vchádzame do zrubu. Je rozdelený na tri časti. Vidím ako jedno dievča chytro niečo skrýva. Jozef nás predstavuje a dodáva: "Trochu sme zablúdili" Z tieňa vystupuje nádherná slečna a ponúka nás čajom. Usadíme sa. Cítim zvláštny pokoj. Na polici spoza hrnca trčí rožtek mne dobre známej knihy. Obrátim sa na Mareka. Riskujem. "Vy ste kresťania?" Všetci sa zamrvia. Marek pozrie po ostatných spoločníkoch. "Áno." Upokojím ho. "Ja som tiež." Napätie opadá. Stano vraví. "Nebojte sa. Ostane to medzi nami. Ja by som to komunistické svinstvo najradšej vyšmaril do vesmíru spolu s Gagarinom." Rozprúdi sa rozhovor. Stanovi divne zmizol otec. Počas vojny bol v anglickom letectve. Jožovej rodine zhabali celé gazdovstvo. Nemali sme dôvod mať radi socializmus. Z Mareka sa vykľul kňaz. Z výletu duchovné cvičenia. Z dvoch žien rehoľné sestry. Pozvanie na čaj sa zmenilo na slávenie Svätej omše. Opäť som bol v teple ľudskosti poznaný a poznal som. Môj Boh mi prichystal tento novoročný darček v tom roku krutej komunistickej zimy. Tak často stojím v nemom úžase nad jeho mocou. Jeho zmyslom pre humor. Jeho jemnosťou. Nikdy to nebolo ľahké. Nikdy svet nebol pre mňa peříčko. Tam v tom zrube som stretol priateľov.
Okoštovali z našej slivovice. Niektorí sa potešili cigaretke.
Okolo piatej po poludní, sme sa už takmer za úplnej tmy vybrali hľadať naše stanovisko. Aj vďaka Azorovi, sa nám ho podarilo nájsť ešte 31. decembra. Síce už chýbali len nejaké minúty k ďalšiemu roku. Spravili sme oheň. Zohriali sa. Najedli. Hľadeli na hviezdy a snívali. Našťastie sa žiadnym Ukrajincom k nám nechcelo. Veď čo by u nás v tých časoch hľadali. Slobodu asi nie.
