...večeriame. Ozve sa nepríjemný zvuk zvončeka. Neochotne sa zodvihnem, beriem do rúk slúchadlo a pýtam sa: "Kto je tam?" Otec zatiaľ vykuktne cez okno. Počujem ako mi vraví, že tam vonku vidí nejakú ženu s mužom, vyzerajú dosť biedne. Zo slúchadla sa ozve: "Prosím, otvoríte nám?" Na otázku: "Ku komu idete?" mužský hlas odpovedá: "Je nám zima, žena si potrebuje oddýchnuť." Mama vraví, "Neotváraj im!" To už som stlačila čierne tlačídko, vstúpili do našho bloku. Vykradnem sa z bytu. Vyčerpaní na mňa hľadia s dôverou v očiach. Žena čaká dieťa... Otváram im sušiareň. Je tam teplo... Ráno všetko nasvedčuje tomu, že odišli traja...
Ave Maria... Žasnem nad tvojou dôverou, že Ten ktorý to celé spískal, vie čo robí... určite by som v deviatom mesiaci tehotenstva nechcela byť na dlhej nepohodlnej ceste, zistiť, že rodím, odmietaná chodiť z domu do domu... obdivujem ženy čo dokážu nechcieť mať všetko pod kontrolou. Ženy, ktoré dôverujú svojim mužom, netrápia sa... Keď ma okolnosti pridlávia ako balvan k zemi a zvíjam sa v strese ako červík. Keď nenachádzam pokoj, keď sa bojím... keď ničomu nerozumiem... tak ako ony naberám odvahu pustiť všetky laná a s voľnými rukami skočiť v dôvere do Božieho objatia...
Ave Maria... Jedna maštaľ bola stredobodom celého vesmíru... Večnosť sa preťala s okamihom dejín. Všetko vždy smerovalo k tomuto bodu. ...keď pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prišlo na svet... a tým, ktorí ho prijali dalo moc stať sa Božími deťmi...
Hasím cigaretu. Odchádzam do teplej postele, s myšlienkou na tých čo sú mi drahí, s modlitbou na perách... Ave Maria... Hail Mary... Bohorodica divo raduj sa... Zdravas Mária... Svetlo vo tmámch svieti... To dieťa, spred dvetisíc rokov zmenilo celý môj život. Má takú moc...
